Mesto lekárenskú starostlivosť podľa nich nepotrebuje. Stanovisko znelo: do 22,00 denne. Lekárne sú otvorené v skutočnosti do deviatej hodiny večernej. Podľa jedného z diskutujúcich, lekára a bývalého člena či predsedu akejsi zdravotnej komisie, si ľudia v noci v lekárňach kupujú iba prezervatívy a acylpirín. Je preto zbytočné mať otvorené. Na to treba myslieť cez deň.
Nechcem sa zaoberať absenciou automatov na pánsku ochranu, ani možnými následkami. Ako žena – matka som argumentovala hlavne tým, že ak potomka začne napríklad v noci bolieť uško, tak sa k antibiotikám dostanete až ráno. Podľa pána poslanca je vina neschopného rodiča, že si stav dieťatka nevšimol skôr.
Takže rodič, ktorý dieťa po pracovnom dni dovlečie rozmrzelé dieťa zo školky a v závale iných povinností si nevšimne, že drobcova nedobrá nálada dnes nespočíva v únave pani učiteľky, ale v niečom inom, je jednoducho nezodpovedný a patrí do … neviem presne kam. Ako ja.
V minulosti sa môj, vtedy dva a pol ročný, syn sa sťažoval na rôzne močové problémy. Samozrejme, robil to svojím detským jazykom. Diagnóza znela balanitída. Mastili sme a čajíkovali. Až kým sa v nedeľu o 22,15 nezobudil s otázkou: „Pječo je všetko čeevené? ... a tejaz zejené? … mamí, bolí ma chebt.“ Teplota bola niekde tesne pod štyridsiatkou a mne sa vyjasnilo.
Bola to oblička. Urobila som mu studený zábal, vzala vzorku moču a šupovala na pohotovosť. Z detskej ma poslali na dospelácku..mal viac ako 2 roky. Na dospeláckej pohotovosti použili lakmus, ktorý potvrdil zápal obličky. A otočili nás späť na detské – oni nevedia nastaviť liečbu. Naštvaný a neustále vyrušovaný pohotovostný lekár si prečítal lístok, vynadal mi do nezodpovedných matiek, ktoré nesedia doma na zadku s takou teplotou a nezábalujú. Pichol mu niečo proti kŕčom a vyprevadil nás domov aj s močom. Vraj – zajtra.
Ráno sme si vystáli štandardný rad v ambulancii. Kým sme prišli na rad bolo takmer pol jedenástej a všetky ráno podané lieky už dávno neúčinkovali. S močom nás poslali do labáku na rozbor – ďalšia hodina. Okolo obeda potvrdili diagnózu z predošlého dňa a mohli sme zazvoniť na lôžkové oddelenie. Po zistení, že decko má „už“ 2,5 roka mi oznámili, že je obed. O pol jednej mal exantém od krku až po pršteky na nohách, znovu 40-tku a keď sa dopočul, že musím odísť ešte pre veci, tak aj hysterický záchvat. Napchali ho sedatívami a odviedli. Keď som sa vrátila za ním, spotená ako myš, tak otupene driemkal.
Moja pravda je ale taká, že keby sa pánovi doktorovi neťažilo v noci, tak ráno už mohol byť ako-tak za vodou. Stačili antibiotiká. Dostupné. Pretože tú istú liečbu sme mohli absolvovať aj doma, bez každodenného ranného budenia a zbytočného stresu.
Ibaže dnes sa k antibiotikám nedostanete. Pri zápale ucha, angíne alebo niečom inom skončíte tak, ako my. S nevyhnutným ošetrením a s raňajšou ambulanciou. Pretože lekárenská pohotovosť je podľa kompetentných zbytočná. Rovnako v Šali, v Galante aj v Nitre.
Z cudzieho vraj krv netečie. Zdá sa však, že niekedy aj áno – pokiaľ totiž viem, tak náklady na pohotovosť verejný sektor v prípade lekární neznáša.
Dovetok: Dnes ráno som sa dopočula, že z nariadenia VÚC budú mať lekárne pohotovosť z dôvodu chrípkovej epidémie. Predpokladám však, že následne sa všetko vráti do starých koľají.
