Dnes som dostalchuť na americké zemiaky a tým to vlastne celé začalo. Idúc z prednáškysom sa zastavil v domácich potrebách a kúpil som si plech, pretožetaké výdobytky na priváte ešte nemáme. Cestou som sa zastavil v kníhkupectves pevným presvedčením, že sa idem iba pozrieť čo majú nové. Vychádzal soms dvomi knihami, jedným filmom a pevným presvedčením, že ďalšie knihyuž kupovať nebudem a začnem ich pre zmenu čítať. Zrazu som si uvedomil, ženemám korenie tak som zbehol ešte do obchodu. Pekáč som samozrejme štýlovoniesol pod pazuchou. Keď som vychádzal cestu som si chcel skrátiť cezparkovisko a v tom mi prekrížila cestu ošúchaná peňaženka. V tommomente mi to prišlo až komické. Zdvihnúť? Nezdvihnúť? Môže byť prázdna a okoloidúcibudú mať zo mňa zábavu.
Zohol som sa a otvorilju. Spoza fólie sa na mňa usmievala vyblednutá čiernobiela fotografia ženy s kučeravými,dlhými vlasmi. Potom som sa dostal k hlavnej časti – priestoru naukladanie peňazí. Liter, dva, dve päťsto, tri, tri päťsto, ... takmer štyritisíc plus stravné lístky a tiket na loto. Hm, slušný úlovok. Ten nákup kníh byma až tak neškrel a k zemiakom by pribudol aj kurací rezeň. Už lennenájsť občiansky aby som mal pre svedomie nevyvrátiteľné argumenty. Ale ažtaké šťastie som mať asi nemohol. Peter H., číslo bytu 390. Čo teraz? Myšlienkysa mi v mozgu vyrojili ako včely a priznám sa, že som v hlave nemalúplne jasné, čo spravím. Veď som len človek, nemusíte ma hneď odsudzovať. Terazupokojím tých poctivejších: nakoniec vyhrala kresťanská výchova nadmegalomanskou túžbou po matérii (a po väčšom objeme vína na blížiacich savianočných trhoch). Rozhodol som sa okamžite nájsť dom kde ten človek býva. Neviem,prečo ma nenapadlo nezaniesť ju na políciu. Skrátka sa vo mne ozvala chuť zažiťniečo nové. Taký komplex Amelie z Montmartru. Zachovať sa inak (nemám rádklišé). Tak som sa terigal cez polku mesta do periférnej, priemyselnej časti kdesa medzi prosperujúcimi firmami tiesnili rodinné domy. Nemohol som nájsť číslodomu tak som sa pol hodinu túlal okolo 387-mičky. Napadlo ma, že to môže byť v neďalekejbytovke tak som vliezol do dvora kde na mňa začali štekať z búdy dvajamalí psíci (gulášovia – ako im zvyknem hovoriť). Vošiel som dovnútra ale menosom nenašiel tak som sa rozhodol vrátiť sa. Problém nastal, keď som zistil, žegulášovia nie sú priviazaní a chcú si ubrániť teritórium. Oháňajúc sapekáčom som im ukázal kto je pánom zvieracej ríše. Hluk vyrušil domáceho a tenvykukol z okna. To bola moja záchrana, pretože poznal majiteľa stratenejpeňaženky. Zavolal mu a keď nezdvíhal, odviedol ma k jeho domu, z ktoréhopo chvíľke vyšla vetchá starenka. Dom bol starý, s rozpadnutou omietkou a plnýmdvorom haraburdia. S úsmevom som jej podal peňaženku. Neveriacky pokrútilahlavou a povedala niečo v zmysle, že to sa nestáva často aby našielpeňaženku „takýto“. Voľne som si to preložil: si somár ale napriek tomu ďakujem.Chcela mi dať odmenu ale nechcel som vzhľadom na výzor domu nič zobrať. Nakoniecmi vtlačila do rúk dvestovku.
Cestou domov sompremýšľal aký som pako a zároveň mi bolo príjemne ako som mohol niekomupomôcť. Zastavil som sa v obchode, kúpil si kuracie mäso, olivy a desiatkyľahké.
Prišiel som naprivát hodil zemiaky do trúby, mäso na panvicu a zapálil som si na balkóne.Dospel som k názoru, že som mu mal nechať aspoň moje telefónne číslo. Čoak mu ten loto tiket vyjde?
