Iste... je jasné, že nič nie je úplne biele, ani úplne čierne. Práve preto viem, že nemá príliš zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Už celkom slušne ovládam aj to, že z toho, čo som porozlieval, veľa "nenakuchtím". Prečo by som teda mal lamentovať nad tým, čo sa mi nepodarilo? Má zmysel písať o tom, že láska vie byť krutá? Že ženy nie sú len milé a pekné, ale aj vypočítavé a zákerné? Nie je lepšie si tú lásku trošku zidealizovať?
Veď sám viem, že ani ja nie som ideál. Som si istý, že mám nespočetné množstvo chýb. Viem, že som ublížil a ubližujem takmer permanentne. Som často zahľadený do seba a moje super ego sa limitne blíži k nekonečnu. Som proste také typické malé mužské šovinistické prasa...
Takže ak nadávam, tak radšej len v tichosti. Zatiaľ sám pre seba... a pritom by som si vedel tak dobre uľaviť. Dnes sa ale ešte udržím... No nabudúce? To už za seba neručím. To vám potom určite napíšem, aké sú tie ženy strašné sliepky a čo všetko na ne viem.
Až potom to bude to pravé "počítaníčko".
