Ak by som to tak definoval, asi by sa niekto počudoval, ale väčšina by zrejme súhlasne prikývla. Veď ako som raz napísal v jednej mojej básni... nikto nemôže byť sto percentne šťastný. Ešte snáď tak, možno blázni... A je to pravda. Každému k šťastiu zrejme kúsok chýba. Šťastie sa dá totiž merať rôzne. Zdravím, láskou, peniazmi, majetkom, priateľmi alebo trebárs duchovným bohatstvom. Sú na to všelijaké kritéria. V živote sa snažíme dopracovať práve k tomu, čoho sa nám najviac nedostáva. Často ale popri tom zabúdame na to, čo máme. Nevážime si veci, ktoré nám boli dané od niekoho zhora. Aké to je nebyť zdravý, zistíme najčastejšie až keď ochorieme. Aké to je byť bez lásky zistíme, až keď ju stratíme. Priateľstvo si začneme vážiť až vtedy, keď my potrebujeme pomoc. Na toho nad nami si často spomenieme až vtedy, keď o niečo úpenlivo prosíme. Áno, zabúdame a nevážime si veci, ktoré máme a ktoré nám boli dopriate. Berieme ich ako obyčajnú samozrejmosť. Samozrejmosť to ale nie je. Opak vidíme dennodenne okolo nás. Smutných a nešťastných ľudí. Ľudí bez strechy nad hlavou. Ľudí chorých a nevyliečiteľne chorých. Ľudské nešťastia a tragédie... Také veci dokážu prísť nečakane. Prídu a sú tu. Bez zavolania, bez rozkazu. Proste nás zasiahnu a nepotrebujú na to žiadnu pozvánku...
Preto si vravím, že aj napriek tomu, že mi veľa vecí chýba, že si viem predstaviť aj krajší a pohodlnejší život, napriek tomu všetkému si vravím, že som šťastný a som vďačný za všetky šťastné a nádherné životné okamihy. Vážim si ich a som rád, keď na druhej strane môžem aj ja urobiť radosť a priniesť trochu šťastia iným. Šťastie sa totiž často vracia ako bumerang...
