Ovešaný taškami pomaly nastupujem na “ICečko“. Mám kúpenú miestenku, tak si nájdem svoju “36tku“ a batožinu nahádžem nad seba. Zaberá celú jednu stranu. Hm, ak príde ešte niekto, nabalený tak ako ja, bude mať asi smolu - pomyslím si. Vyberám rozčítanú knihu, aby som sa vo vlaku nenudil. Kúpenú minerálku položím na okno a čakám na rozbeh... Pomaličky prichádzajú spolucestujúci. Rodinka prišla odprevadiť staršiu vychudnutú paničku až do “kupéčka“. Pár bozkov, pomoc s taškami a mávanie na rozlúčku. Do kupé si sadla aj mladá slečna. Vyzerá byť unavená, asi toho v noci veľa nenaspala. Spoločnosť mi bude robiť aj pani, ktorá si sadla oproti mne. Hm, nebudem si mať ako nohy natiahnuť, škoda... Vlak sa pomaly rozbehne a ja sa ponorím do čítania. Z deja ma vytrhne zvoniaci telefón... Slečna je Slovenka - zisťujem. Zasa sa mi potvrdzuje, že je nás tu v Čechách asi viac ako naposledy spomínal nejaký ten známy politik v O 5 minút 12. No nič, ďalšia kapitola... Cesta uteká vcelku svižne, úmerne s tým ako rýchlo sa míňajú čísla strán v knihe. Matkin ešte nikdy nesklamal... V Pardubiciach nastupuje mladá mamička s maličkým chlapčekom. Ocino im prišiel pomôcť s kočíkom a rozlúčiť sa. Určite sa majú radi, je to vidieť. Posledná “pusinka“ pre chlapčeka aj pre maminu. Ešte zamávať z okna a vlak sa posúva ďalej... V kupé je zrazu veľmi živo. Samé úsmevy a grimasy. Večná klasika, ako vždy keď sa dospelí škľabia a usmievajú na detičky. Ani ja sa tomu nedokážem vyhnúť. Je to úplne prirodzené. Vidieť, že maličký má energie na rozdávanie. Vždy som sa čudoval, odkiaľ ju tie malinké deti berú... Zahĺbim sa zasa do čítania. Kapitola 20, strana 121... čítam – Tereza si ľahla. Lekár jazdil Tereze po bruchu studeným ultrazvukovým snímačom, kĺzal sa po slizkom géle a čosi si mrmlal. Potom zavolal kolegu. Spolu sa dívali na monitor ako dva biele holuby špekulujúce nad tým, či je zrno pred nimi stráviteľné. - Hypoplasia uteri, - povedal jeden. - Hypoplasia uteri, - povedal druhý. - Čo ste zistili? – spýtala sa Tereza.Doktor vypol ultrazvuk a zapálil svetlo. Na okamih na seba obaja oslepene žmúrili. - Nie ste tehotná, - povedal jej. – Vy vlastne ani nemôžete byť tehotná. Nemáte dostatočne vyvinutú maternicu... No sila, pomyslím si. Aký to paradox... Vedľa mňa sedí šťastná mamička s malým chlapčekom a tu čítam toto. Blbá náhoda... Nejde mi to ale z mysle a dumám nad sebou. Čo ak...? Čo ak by sa to stalo mne? Sedím a dívam sa z rozbehnutého vlaku do prázdna...
O chvíľu sa však prichytím pri tom, ako premýšľam nad tým, čo si prichystám na večeru. Viem, že nemám doma nakúpené žiadne pečivo. Rozmýšľam, čo mi to vlastne ostalo v chladničke...? Ono je to tak..., ak nejde o naše vlastné problémy, tak sa nad nimi zamyslíme len na malú chvíľu... a pustíme to z hlavy. Ak by sa to stalo priamo nám, asi by to také jednoduché nebolo...
