No a poviem Vám, že moji rodičia v žiadnom prípade slovenčinársku výchovu nezanedbávali. V detstve som napísal tisíce diktátov. Vždy, keď som prišiel zo školy a ukázal žiacku knižku, v ktorej svietila tá najvyššia možná hodnota, už som aj sedel za písacím stolom a mamina s knihou diktátov v ruke nado mnou. No a písal som a písal, až kým to nebolo aspoň za dva. Hádajte, čo som priniesol zo školy o pár týždňov. Samozrejme zasa plný počet...
Pamätám si ako som “verklíkoval“ vybrané slova od začiatku do konca a späť. Nepomohlo. Nepomáhalo vôbec nič. Ak sa náhodou zadarilo a prišla trojka, tak sa doma strieľal “šampus”. Dvojka bola neopakovateľný úspech a jednotka zasa zázrak z ríše snov. Po rokoch driny sa výsledky z diktátov ustálili na starom známom “zlatom“ strede a ja som vedel, že už to stúpajúcu tendenciu nikdy mať príliš nebude. Známky na “vysvečku“ som vždy zachraňoval znalosťami z literatúry.
Dnes som vďačný technickým vymoženostiam a Wordu, ktorý má v sebe kontrolu pravopisu. Poviem Vám, občas mi to vie náramne pomôcť. Na druhej strane je počítač stále len naprogramovaný stroj a zdanie, že už píšete bez chýb je niekedy naozaj len zdaním. Počítaču totiž vôbec nič nehovorí spodobovanie alebo množné číslo nominatívu podstatných a prídavných mien mužského rodu. Hovorí sa, že človek s vysokoškolským diplomom by mal ovládať slovenský jazyk. Ja sa o to všemožne snažím a mám pocit, že sa mi to v poslednej dobe ako tak darí. Stopercentné to ale určite nie je a obávam sa, že ani nikdy nebude. Pán Boh každému z nás pridelil niečoho viac a niečoho menej. Mne sa buniek na “bezporuchové” písanie veľa neušlo, no na druhej strane mi celkom dobre, aspoň zatiaľ, funguje pamäť. Mám v sebe nejaké to kultúrne cítenie a zmysel pre umenie. Ani technicky na tom nie som až tak zle. Ďakujem Bohu za každý kúsok z ktorého sa mi ušlo a verím, že mi moju nedokonalosť odpustite a budete mať so mnou trpezlivosť. Sľubujem, že sa budem snažiť.
