V tej dobe sme sa po škole, vždy všetci chalani, schádzali na zábradlí pred panelákom a pamätám si, ako jedného dňa takto "vybrúsený" medzi nás prišiel Maty. Na druhý deň ho nasledoval Edzo a do konca týždňa tak vyzerali všetci. No áno... ten, kto v tej dobe nemal výbrus, akoby ani nebol. Ja som zo začiatku teda nebol, lebo moji fotrovci vonkoncom nepodporovali žiadne extrémy a tento účes zrejme extrémom bol. Určite aspoň v očiach mojich rodičov. Po čase, keď už to mal naozaj každý a tým pádom to už extrém byť nemohol, tak som sa svojho výbrusu dočkal aj ja. Lenže vtedy mi to už samozrejme bolo naprd...
Tieto roky v sebe skrývali aj čaro našej puberty a tá s nami lomcovala naozaj o stošesť.
Napríklad práve Maty, ktorý mal svoju izbu celú do posledného miestečka polepenú plagátmi Axla Rosa si nabalil babu. Bol prvým z nás, ktorému sa to podarilo a my sme sa tomu nemohli ani príliš diviť. Veď práve on zavádzal všetky tie najnovšie módne trendy. A možno to bolo aj tým, že mal o niečo staršiu ségru a tá predsa už musela vedieť, že čo a ako. Každopádne sa mu podarilo zbaliť Denisu z béčky. Peknú blondínku, ktorú sme vtedy chceli asi úplne všetci. To, že sa to podarilo práve jemu, ho natoľko zmenilo, že sa z neho stal čistý debil. Trochu ho to prešlo, až keď sa s ňou po čase rozišiel.
Inak Denisa mala aj kámošku Beátu, ktorá bola o rok staršia ako ja. Beáta bola Koliho sestra a Koli bol celkom fajn kámoš, teda až do chvíle, kým nezačal hrať futbal za prvoligový dorast. To mu stúplo do hlavy tak, že sa z neho stal ešte väčší idiot ako Maty. Mal však naozaj peknú ségru... bohužiaľ, s ňou som sa vtedy poznal len tak, že čau čau.
Až v jedno nenápadné poobedie, keď Beáta zazvonila na náš zvonček, sa karta začala obracať. V prvej chvíli som nechápal... čo asi tak môže chcieť? Veď múku, vajíčka a podobné blbosti si k nám nikdy požičiavať nechodili. Nakoniec vysvitlo, že potrebuje požičať knihu prírodovedy. Alebo to bola kniha prírodopisu? Hm, to nie je až tak podstatné... ale áno, išlo presne o tú siedmackú učebnicu, kde sa rozoberali pohlavné orgány muža a ženy. Vraj potrebuje presne tú konkrétnu dvojstránku, lebo v tej čo mala ona, boli práve tieto dve strany vytrhnuté. Beátke som knižku s radosťou požičal a od tej chvíle som si bol celkom istý, že to určite znamenalo aj niečo viac. Nemohlo predsa ísť len o obyčajné požičanie učebnej pomôcky, že? Nakoniec, možno aj vďaka tomu, by z toho bola určite veľká láska, keby...
...keby pár dní nato celé sídlisko nevidelo, ako Beátku jej ocino nesie domov sprášenú na úplné blato.
Sedeli sme takto večer na spomínanom zábradlí pred panelákom a ako vždy rozoberali všetky vážne veci sveta. Vonku bolo teplo a tak okrem nás vysedávali na lavičkách aj naši rodičia a proste bolo všade strašne veľa ľudí. No a z poza rohu našej bytovky sa v tej chvíli vynorili dve postavičky. Keď sa priblížili, zbadali sme Beátku, ako ju jej tatino ťahá brutálne ožratú a ona absolútne nemohúca nevládze ani len tými nožičkami prepletať. Aj sa potom vravelo, že keby vypila ešte trošku viac, tak možno aj umrie. Nakoniec vysvitlo, že sa tak sprášili spoločne aj s Denisou...
Týmto u mňa stratila všetky šance... veď kto by chcel takúto ťažkú alkoholičku, že?
Tak, a tu by sa mohol môj neskutočne zaujímavý retro príbeh skončiť, lenže ja mám pre vás ešte jeden malý bonus...
Takže, asi týždeň potom, ako sa Beáta ožrala na šrot a ja som tým pádom o ňu stratil záujem, sa vonku zasa urobilo krásne... zasa bolo nádherne teplo a pred panelákom opäť sedelo strašne veľa ľudí. Tuším to bola sobota večer, keď sa z vedľajšieho okna na štvrtom poschodí porúčal náš opitučký sused. Doteraz sa vlastne nevie, ako sa mu to podarilo. Každopádne sused plachtil štyri patra a následný rozplesk zázračne prežil. Samozrejme aj vďaka alkoholu, čo mal v tej chvíli v sebe, lebo len opití môžu mať takéto brutálne šťastie. Takže, síce potom už značne zoskrutkovaný a poriadne podrôtovaný, ale piť mohol aj naďalej...
Ak sa vám spleťou týchto viet podarilo predrať až sem, tak ste sa nakoniec dočkali aj zaujímavého "happyendu" a to už je na dnes naozaj všetko milí priatelia... ladidádidá!
