Mojim rodičom vtedy emigrovali najlepší priatelia, Palo a Marta, do Švajčiarska. Boli vtedy všetci mladí, užívajúci si život v plnom prúde, netušiaci, ako ich na dlhé roky od seba odtrhne nezmyselné rozdelenie západu a východu. Stretli sa znova až v 90-om v Maďarsku – Palo a Marta tam usporiadali stretnutie všetkých priateľov aj s rodinami po dlhých rokoch. Tak sme sa tam dostali aj my s bratom. Spomínam si na dojímavé zvítanie a objímanie, na niekoľkodňové zaujímavé aj búrlivé debaty o živote tam a tu, prebralo sa snáď všetko, čo sa za tých 20 rokov nestihlo.
Medzitým sa všetko zmenilo. Hranice sa otvorili, my sa krôčik po krôčiku „približujeme“ k úrovni vyspelých západných zemí. Bývame slušne, skoro všetko sa tu dá už kúpiť, aj peniaze sa dajú zarobiť (aj keď nie je to také jednoduché) – ale plus mínus dôvodov na emigráciu akosi ubudlo. A tak sa dalo vidieť, ako niektorí emigranti prichádzajú domov. Marta s Palom sa medzitým rozviedli a Marta sa rozhodla prísť domov. Povedala, že samej sa jej chce byť viac na Slovensku. Kúpila si tu byt a tešila sa, že je zase „doma“. Ale čo čert nechcel - v jeden usmoklený deň sa pošmykla na chodníku, nepekne spadla a zlomila si chrbicu. A tak - keďže tu žije sama – sa dostala po úraze do tzv. Senior klubu alias Domova dôchodcov (peniaze má, tak že to nebol problém). Má tu sice brata a jeho rodinu, ale predsa nikoho najbližšieho, kto by sa mohol o ňu celý deň starať.
Náš kontakt sa nám s tetou Martou podarilo za tie roky uchovať tak, že keďže moja mama už nežije, tak som akosi „zdedila“ korešpondenciu s jej priateľmi. Všetci začali po jej smrti písať mne, zrejme sa ťažko dala úplne preťať tá priateľská reťaz. Majú asi pocit, že je to predsa len akési spojivko s mamou. A keďže u mňa platí, že priatelia mojich priateľov sú aj moji priatelia a rodičov považujem, okrem iného, aj za svojich priateľov, tak sa títo priatelia mojich rodičov stali mojimi priateľmi. Táto korešpondencia prebieha už skoro 20 rokov a okrem Marty je to napr. aj bývalý mamin kolega z Nemecka (keď sme boli s bratom malí, chodili sme s celou ich rodinou na dovolenky, zväčša do Tatier, keďže Nemci sú vášniví turisti) a niektorí ďalší. Naši “Nemci” nás boli dokonca pred dvomi rokmi navštíviť – bolo to také príjemné, ako kedysi, dlhé zaujímavé rozhovory, priateľské puto. Takto nejako sa všetci stali aj mojimi priateľmi.
A tak chodím tetu Martu, ako svoju priateľku, do toho Senior klubu navštevovať. Prvá návšteva ma úplne zobrala. Teta Marta (odkedy si ju pamätám, bola vždy veľmi energická a elegantná) sedela bledá, ako bez duše, na rozpadávajúcej sa stoličke v tmavej izbe s tromi posteľami, stolom a tromi stoličkami, chlipkajúc čajík a prikusujúc keksík. Bola schudnutá minimálne o 15 kg, zdalo sa, že nič nevníma (mohla byť pod sedatívami, ale tvrdili mi, že nie je), nejavila o nič záujem a tiško tam aj celé dve hodiny (čo som tam bola) posedávala, hľadiac do prázdna. Bola som v šoku. Zrejme ju to vnútorne úplne zlomilo. Ďalšie dve pani, z ktorých jedna bola milá, čiperná a druhá bola skoro úplne slepá, tiež tíško olovrantovali. Sestrička občas rýchlym poklusom vbehla do izby a spýtala sa, či niečo nepotrebujú a zase hneď vybehla. Keď slepú pani usádzala, mala som pocit, že to robí ako stroj, bez citu.
Uvedomila som si, až priveľmi reálne, že (aj keď to v podstate všetci vieme) proste v istý moment sa to naše celoživotné snaženie a naháňanie definitívne skončí, resp. už prestane mať akýkoľvek zmysel. Pre starých, chorých a osamelých ľudí má jediný zmysel to, či vládzu prísť k umývadlu, resp. záchodu, či sa dokážu sami najesť a či dokážu zniesť bolesť, ak nejakú majú. Nič iné pre nich nie je dôležité (aký rozdiel v porovnaní s nami – „mladými“ a zdravými...J), smutná relativita žitia.
Od mojej prvej návštevy uplynul nejaký ten mesiac a s ním pokračujú moje návštevy. Už som sa spamätala a všeličo pochopila. Jednak to, že sestrička zrejme nemôže do svojej práce vlievať úplne celú dušu, lebo by to ona sama neprežila. Robí to najlepšie, ako vie, aby sa postarala a zároveň, aby to ju samú nepoložilo. Ďalej som pochopila, že v tých starých ľuďoch je skrytý pôvab a múdrosť a hlavne - že mojou jedinou úlohou je potešiť ich na tie chvíle, keď som tam.
A tak im všeličo rozprávam, oni mne a je nám dobre. Aj medzi tými šedými stenami. A ani netušia, koľko mi dávajú.. A keď odchádzam, vždy povedia: „Nech vás láska sprevádza“. A ja vždy na to: „Aj vás“.
