Na nedeľné predstavenie sme sa tešili už od stredy. No takmer sme odišli s dlhým nosom, lebo na plagáte bol vyvesený nápis „Dnes vypredané". Niekoľko detí teda odchádzalo s krokodílimi slzami domov. Bola to pre ne tragédia rovnajúca sa vážnosťou koncu sveta.
Niektorí rodičia sa nevzdali a zapojili všetky svoje presvedčovacie schopnosti vďaka, ktorým dosiahli doloženie zopár stoličiek k existujúcim radom. Popritom sme sa zviezli aj my.
Knižku O psíčkovi a mačičke od Josefa Čapka poznáme dobre. Pri jej čítaní sa samozrejme v nás vytvárali určité predstavy, ako to teda bolo keď mačička a psíček spolu ešte gazdovali.
Predstavu o tom si utvoril aj režisér divadelného predstavenia. Bola však celkom iná, ako tá naša. Jeho zhmotnená predstava bola taká, že keď mačička chcela niečo od psíčka, zamračila sa, dala si ruky v bok a spustila na neho panovačný neurotický mraučot. Psík bol zase pomerne „besný" a bláznivý a v podstate ako keby „pod papučou" šéfky mačičky. V iných ohľadoch bolo predstavenie milé a pekné, zábavné i pútavé.
Po predstavení som zostala zamyslená. Bol to len môj subjektívny pohľad na túto rozprávku a iba moja predstava, že psíček mal s mačičkou pekný láskyplný vzťah a že spolu hovorili pekne? Pýtala som sa viacerých ľudí okolo mňa, ako to vidia oni. Všetci sme sa zhodli. Predstavovali sme si to vždy ináč. Deti, ktoré boli na tomto predstavení už budú mať iný obraz. Obraz umraučanej neurotickej mačky. Obraz medziľudskej komunikácie, ktorú im táto a iné moderné rozprávky ponúkajú, ako vzor. Kedy sme naposledy pozerali rozprávku, kde by po sebe hrdinovia nevrieskali? Tuším to bolo, keď sme my boli malé deti. Keď sa na detskú komunikáciu pozerám v tejto súvislosti, už mi vôbec nepripadá divné to, aké sú dnešné deti uškriekané, panovačné a neurotické.
