Som v siedmom mesiaci....ešte stále vraciam...
Na sono bábo odhalilo doteraz utajované skutočnosti...uvideli sme „kávové zrnko“ ...bude to baba.
Kdesi na nete som sa dočítala, že pokiaľ tehotnej žene tvrdne brucho viac ako 10 krát denne, mala by ležať, alebo dokonca ísť do nemocnice, lebo je tam riziko predčasného pôrodu. Hmm... ja ho mám už od štvrtého mesiaca stvrdnuté niekedy po celý deň.... Mám to počítať ako jedno strvdnutie denne, alebo nekonečne veľa stvrdnutí za sebou? Alebo tie opuchy...nohy ruky tvár krk a vlastne celé telo mi opuchlo, cítila som sa ako kysnuté cesto, alebo špongia. Záhada však je, že vždy, keď som šla do poradne, odpuchla som. Sestrička si preto myslela, že si vymýšľam, alebo preháňam. Nevadí.
Ľudia sa ma začínajú pýtať, že kedy mám termín. Keď im poviem, že za dva mesiace, nadvihne sa im obočie a....“ hmm, ale vyzerá to, ako keby si mala termín už zajtra...“
„alebo včera, nie?“ … dodávam ja.
Osmy mesiac.... tie týždne sa neskutočne vlečú....Prestala som sa stresovať, že čo bude s naším bývaním. Inak by som sa zbláznila. Stavebné práce na novom dome sa nedajú stihnúť do vianoc, ako to od nás žiadajú tí, čo od nás chcú kúpiť dom. Nakoniec som nepristúpila na založenie môjho domu v ich prospech, lebo zmluva o pôžičke nikde nezaručovala, že sa peniaze dostanú do mojich rúk, dokonca to ani nebola plná suma, ktorú mi mali zaplatiť. Kupujúci na mňa poslal svoju matku... Pampalini by povedal „To je ale situace!“ Ku podivu mi odpadol obrovský kameň zo srdca, nemusím sa tehotná sťahovať v zime do nedokončeného domu a ani s novorodencom žiť v prachu a špine. Mrzí ma síce, že v našom novom dome, v podobe stavebného materiálu, uviazla kupujúceho záloha. Musí počkať, kým skutočne predám náš dom, aby ju dostal späť. Občasné nočné esemesky, alebo neohlásené návštevy, že kedy budú peniaze boli nepríjemné, ale nakoniec vždy pochopili moju aj svoju situáciu. Modlili sme sa, aby sa o nich Boh postaral, veď aj oni (kupujúci) čakali bábo, ako my. Boh sa o nich ozaj postaral, zdedili 3-izbový byt po babičke.
Deviaty mesiac
Pred sviatkami som sa rozhodla, že by bol najvyšší čas navštíviť vytipovanú pôrodnicu a pôrodníka. Počula som na neho veľké chvály, tak som bola plná pozitívneho očakávania. Musím však povedať, že z ľudského hľadiska som bola dosť sklamaná. Pán doktor bol chladný ako psí čumák. Profesionalitu som zatiaľ posúdiť nemohla, ale myslím si, že určitý milý a ľudskejší prístup by mu nebol na škodu. Cítila som sa ako tovar. Napriek tomu som si to nerozmyslela.
Naši, už teraz, nekupujúci nás boli opäť navštíviť, vlastne iba mužská polovička...cestou z pôrodnice. Mne oficiálne zostávali ešte tri týdžne, ale už som vedela, že to bude skôr.
Mimochodom....ešte stále vraciam....
Už dávno som nevedela, čo je to spánok. Keď ja tak ľúbim spať na bruchu! Skúšala som takú fintu: jeden vankúš som si dala pod panvu a jeden pod hrudník a brucho som mala v „lufte“ ...teda, nie úplne, na to som ho mala príliš obrovské... a tak som mohla ležať akože na bruchu, ale spať sa tak nedá. Tak som teda pozerávala do plafóna, alebo som trhala rekordy v čítaní.
V jednu takú noc som si čítala a zrazu mi bolo akosi vlhko... a potom mi bolo ako si kŕčovito a potom zase nie, ale o 15 minút mi bolo zase kŕčovito. Potom mi bývalo kŕčovito každých 10 minút, tak som si povedala, že dočítam časopis a zobudím drahého, že „reku“ už je TO tu.
A tak som si čitkala, hodinku, dve a potom ho jemnučko hladkám po ramene: “Macko, rodím.“
Pozrie na mna rozospato jedným okom: „Čo e? Ja chcem ešte spať.“
Nastal u mňa tichý výbuch smiechu a skúšam to ešte raz: „Macko, ja rodím...“
Konečne sa prebral! Pri prvom pokuse si myslel, že mu hovorím, že je veľa hodín.
Je jedna hodina v noci, budíme staršiu dcéru, aby sme ju zaniesli babke. Odtiaľ pôjde ráno do školy. Nás čaká ešte 40 kilometrová cesta do iného mesta.Snáď to stihneme. Našťastie sme deň pred tým dali spraviť defekt na aute. Ináč by sme boli nahratý.
Pán doktor veľkomožný mal práve službu, tak som ho nemusela ťahať z postele kvôli môjmu pôrodu. Anesteziologička sa z postele vytiahnuť nedala, lebo, že epidurálku mi pichne až keď nastane ten pravý čas a to bolo až ráno.
Dovtedy som to dosť ťažko znášala, lebo som nebola pripravená na bolesť. Spoliehala som sa na záchrankyňu epidurálku, že vďaka nej nebudem trpieť. Lenže to sa nedá aplikovať hneď od začiatku. A tak som nečakane trpela a o to ťažšie som tú bolesť niesla. A ešte aj tá moja na figu kondička mi to sťažovala. Celé mesiace som sa poriadne nehýbala a teraz toto!
Potom prišla moja záchrankyňa Pani anesteziologička a priniesla vytúženú injekciu (vraj bola hrubá ako „fras“ - našťastie som ju nevidela) do mojej chrbtice. To sa mi potom prechádzalo s kontrakciami! Ani som nevedela, že ich mám.
Potom však malinkej začalo byť v brušku pridlho a ja som musela ísť na stôl. Epidurálka prestala účinkovať a tlaky tu ešte neboli. Strmene na nohy boli pre mňa privysoko, visela som vo vzduchu, za takých podmienok sa zle rodí... Ako dávali strmene nižšie, pravá strana pôrodného stola sa skoro rozpadla a ja som takmer skončila na zemi. To moje bábo mi išlo na svet veľmi ťažko, rozhodlo sa, že pôjde tvárou napred, aby si to „tam vonku“ mohlo poobzerať okamžite (možno preto, že ak by sa jej to tam nepozdávalo, zaliezla by naspäť). Lenže v takom prípade sa brada a čelo vzprieči v pôrodných cestách a mama má oveľa viac roboty dostať ho von.
Boli sme šťastní, že to už máme za sebou. Tato hneď náš malý zázrak fotil ako divý. Kým sa mu nevybila baterka. Bol veľmi šťastný, keď prestala plakať a spozornela na jeho hlas. Na jeho známe: „Haló, tu je tato!“ , ktoré poznala už z bruška.
Tu by som svoj denník mohla skončiť, keby som aj ja, tak ako mnohí predo mnou chcela zidealizovať to, čo sa deje po pôrode. Lebo pôrodom sa to trápenie, čo je spojené s krásnym poslaním ženy zďaleka nekončí.
Na druhý deň po pôrode sa začínajú sťahy maternice, rovnako bolestivé ako pôrodné. Netrvajú však niekoľko hodín ako pôrod, ale niekoľko dní. K tomu sa pridavajú bolesti z hojenia prípadnej jazvy na citlivom mieste a tvorba mlieka a prvé dojčenia sú tiež spojené z nepríjemnými bolesťami. No skrátka bola som žena, ako sa hovorí krv a mlieko. Po pár dňoch si nás odviezli z pôrodnice domov. Nadšený tatko, zahlásil, že ešte jedno dieťa by bodlo...a ja, zlomená troska, som sa horko rozplakala....
…...ale všetko raz prebolí, aj toto. Dieťa je darom od Boha a prináša rodičom nevyčísliteľnú radosť do života. Len tá naša prababka Eva nám to s tým zakázaným ovocím hneď na začiatku pokafrala... mohli sme to mať bezbolestne.
