V lete sme teda za bránou občas našli pohádzané plastové fľaše s vodou. Vždy som sa pri tom zamýšľala nad tým, ako si asi „záchranca" predstavuje, že sa ten náš pes napije z plastovej fľaše od minerálky. Možno som mala dcéru poveriť tým, aby Beryho naučila správne uchopiť fľašu do labiek a napiť sa z nej. Nemôžem predsa vedieť, či mu to nezachráni život!
Teraz, na jeseň, sa pani Z. rozhodla svoju pomoc zintenzívniť. Začala sa starať o Beryho vyváženú stravu. Kosti z prasaťa sme za bránou nachádzali čím ďalej, tým častejšie. Minulý týždeň sa naše topánky skoro zaborili do rozmočeného bochníka chleba. Bola už tma. Mali sme šťastie, že sme ho zbadali skôr, ako by sme sa na ňom boli pošmykli.
Vtedy som začala uvažovať o tabuľke na bránu s nápisom napr. „Nekŕmte nášho psa. Dostáva od nás dostatok jedla." Bola by to však dvojsečná zbraň, ktorá by mohla dať návod prípadnému zlodejovi, ako sa dostať bez problémov do dvora. Alebo si predstavím situáciu z filmu Obecní škola, kde oznam o zákaze olizovania zamrznutého zábradlia spôsobil to, že si to chceli všetci vyskúšať.
Včerajší príchod domov ma presvedčil, o tom, že situácia je naozaj vážna a musím ju riešiť. Cez dieru v plote bol prestrčený plný hrniec čohosi ozaj smradľavého. Šla som sa teda susedy spýtať, či náhodou nevie o tom, kto chodí kŕmiť nášho psa. Vinníka mi prezradila. Nebola som nijak zvlášť prekvapená. V podstate som to tušila.
S úsmevom som zazvonila u pani Z. Uistila som sa, či je to naozaj ona, čo dáva Berymu jesť. Hrdo sa priznala. Pravdepodobne si myslela, že jej idem poďakovať. Namiesto vďaky sa však odo mňa dočkala nepochopenia jej „dobrých skutkov" vo forme mojej prosby o to, aby s tým prestala. Márne som je zo štyri krát zopakovala, že psovi dávame jesť dva krát denne a aj piť má, len tie misky sú za búdou a od ulice ich nevidieť. Že nie je hladný, lebo to, čo mu tam hádže nachádzame rozhádzané za bránou a musíme to prekračovať a potom upratovať. Stále sa ma snažila presvedčiť, že hladný je.
S tým upratovaním je teraz dosť problém, lebo s mojim tehotným „bruškom" fučím už len, keď si obúvam topánky a nie ešte aby som po dvore zbierala kosti a v čomsi namočené rozdrobené chleby. Keď sa zohnem, zastaví sa mi prívod krvi v hornej polovici tela a dýchať sa mi tiež moc nedá. Takže skoro odpadnem. Okrem toho nám ukradli pred mesiacom, nádobu na smeti, preto je dosť veľký problém, vyhodiť pokazené a smradľavé zvyšky čohokoľvek. Niet kam.
Pani Z. som radšej nespomínala to, že takéto „rôznorodé" doplnky stravy nášmu psovi spôsobujú zmeny v konzistencii jeho ehm... vylučovania, čo sa prejavuje „čokoládovými kašičkami" naloženými rovno na chodníku pred bránou. A to je potom iná zábava odpratávať to a potom umývať náradie na to použité!
Urazená tvár a výraz nepochopenia zostal na tvári pani Z. aj, keď som sa jej spýtala, či by sa jej páčilo, keby im niekto hádzal za bránu (v mieste kde vchádzajú dnu, do dvora) všelijaké zvyšky jej psom. Nepochodila som. Pani Z. si trvá na svojom, že Bery hladuje a umiera od smädu a ja som jeho zlá panička, čo mu nielenže nedáva jesť, ale bránim druhým ľuďom v jeho záchrane.
Plný hrniec s chlebom a zeleninou namočenou v srvátke (strašne to smrdelo) sme jej nechali pred bránou.
Okrem hrnca boli na zemi pohádzané aj rajčiny. Predpokladám, že tie neboli od pani Z. Má predsa dvoch jazvečíkov a určite vie, že psy rajčiny nejedia. Pravdepodobne má pani záchranárka svojich nasledovníkov.
Čo dodať na záver? Svojou pomocou môžeme niekedy spôsobiť viacej škody ako úžitku. Aj keď to myslíme dobre, radšej si najskôr overme, či je náš pohľad na danú situáciu správny. Aby sa nám nestalo, že niekomu svojou dobre mienenou aktivitou komplikujeme život.
