Od stavby nového domu som veľmi rýchlo upustila. Bolo to nereálne vzhľadom na ceny pozemkov a dĺžku trvania stavby domu. Z prenajatej garsónky by som mala odísť do konca roka. Teraz bol február. To sa nedá spraviť za tie prachy čo mám.
Môj nový plán bol predať jednoizbový bytík, ktorý som zdedila po otcovi, kúpiť a potom prerobiť starší dom. To predsa nič nie je. Nakúpiť potrebný materiál, zohnať robotníkov a oni všetko urobia.
Začala som sa teda obzerať po nejakom starom dome v dosahu MHD. Predsa len, bývať s krpcom bez auta v nejakom zapadákove, kde chodia autobusy 2x za deň som nechcela. Veď čo keby ochorela a ja by som nemala nikoho, kto by mi pomohol.
Začala som obchádzať realitné kancelárie. Ich ponuka v rámci mojich finančných možností bola žalostná, dá sa povedať, že žiadna. Uvediem príklad: dom bez záhrady a bez dvora – keď nerátam dva pásy betónu, aby vošlo dnu auto, obrovská prasklina na čele domu, pri hlavnej ceste a zároveň pri železničnej stanici. V starej plesnivej kúpeľni bola diera v stene, kde sa dalo vidieť do šopy odkiaľ sa chodilo na poval. Cena? Za všetky moje prachy... nezostalo by mi ani na vymaľovanie.
Potom som skúšala hľadať cez ponuky v inzerátoch. Môžem povedať, že to bolo ešte žalostnejšie. Tiež uvediem príklad: „vraj dom“ v spoločnom dvore bez vody, plynu a elektriny, spoločná kadibúdka na zablatenom „romale“ dvore, studňa s vodou – tiež spoločná. Dokonca nebol ešte ani poriadne omietnutý. Strecha pozostávala z voľne položených azbestových vlnoviek. Mali to byť akože 2 izby a komora, avšak pôdoris toho celého nebol väčší ako garsónka. Chceli za to čudo 200.000,- , čo bola pred ôsmymi rokmi za také nič naozaj premrštená cena.
Nakoniec som našla svoj „sen“. Zaujala ma hlavne cena. Teda pomer medzi cenou a tým, čo bolo za ňu ponúkané. Podľa ponuky v realitnej kancelárii to mal byť dom z kameňa s elektrickým kúrením a záhradou s ovocnými stromami.
Skutočnosť vyzerala „trochu“ menej optimisticky. Keď realitný agent odomykal bránu domu, skoro mu zostala v ruke. Predrali sme sa cez šípové kríky, ktoré boli všade na extra úzkom dvore. Logicky som očakávala, že vo vnútri nájdeme spať šípkovú Ruženku. Nebola tam, asi si niekam odbehla. V tmavých útrobách domu bolo cítiť zatuchlinu, hovel si tam starý nábytok a na stenách sa rozvaľovala pleseň. Či boli v záhrade nejaké ovocné stromy, to bolo ťažko posúdiť cez dvoj metrovú(doslovne) žihľavu nebolo nič vidieť.
Váhala som, lebo času som mala dosť – muselo ešte prebehnúť dedičské konanie po bezdetnom majiteľovi, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Zároveň som sa obzerala aj po iných možnostiach – žiadne však neboli.
Medzitým sa o mojich plánoch dozvedela moja rodina a všetci sa nešťastne chytali za hlavu. Veď kto to kedy videl, aby sama žena, ktorej ešte tečie mlieko po brade, kupovala rekonštruovala starú barabizňu! Veď kompletná rodina má čo robiť, aby také čosi zvládla.
Babička bola zúfalá a prosila môjho brata, aby ma od toho šialenstva odhovoril. Ten len pokrútil hlavou: „Babi, to sa nedá. Mira, keď si vezme voľačo do hlavy, tak to aj dosiahne.“ Tak ma teda neodhovárali a svorne sa klepali strachom v očakávaní ako sa zrútim do záhuby.
Po niekoľkých mesiacoch prišiel deň D a ja som šla podpísať zmluvu do realitky. Kancelária bola plná pozostalých. Celkovo ich bolo 9, ale našťastie ich prišlo len 6 – lenže s rodinami. Oči sa mi prevracali, keď som v zmluve videla spôsob rozdelenia predajnej ceny medzi jednotlivých dedičov. Suma bola rozdelená na 62 dielov a každý z dedičov mal, podľa toho z koľkého kolena bol príbuzný, určitý počet dielov. Napríklad Jano 12/62-tín, Fero 8/62-tín, Mara 6/62-tín. Samozrejme sa medzi nimi strhla hádka, o tom kto koho a ako oklamal o 62-tiny. Medzi tým sa ma niekto z nich pýtal, či som podnikateľka, keď sama žena (23 ročná) s dieťaťom kupujem dom. Sranda veliká! – ako hovorí tuším Ďuro Mokrý.
Toto je prvá časť môjho stavebného príbehu. Jeho pokračovanie a moje prebudenie sa do krutej reality bude v ďalšom minimálne jednom článku.
