Navlhnuté hlinené múry boli pre ne ideálnym materiálom na tvorbu spletitých chodieb a tunelov, cez ktoré sa mohli promenádovať hore-dole, dnu- von.
Môj boj proti nim začal zasýpaním dier rozbitým sklom a následným podmurovaním padajúceho rohu domu. V tom rohu totiž bolo už toľko cestičiek, že sa začal postupne rozpadávať a váhou šikmej strechy sa vytvorila v stene prasklina. Tá prasklina mi „jemne“ naznačovala, že ak s tým niečo neurobím, budem si chodiť do komory po zaváraniny s lopatou, krompáčom a lavínovým psom.
Jedného chladného jesenného dňa som pozbierala všetky tehly, ktoré som našla v dome i na dvore, mala som aj za vrecko lepiacej malty, tak som sa dala do práce. Musím priznať, že za 6 rokov, čo som sa stavebným zábavkam venovala naposledy, sa moje zručnosti značne zminimalizovali. Už len rozmiešanie lepiacej malty do hladka mi dalo toľko námahy, že sa mi robili kruhy pred očami. Ale nejako som ten roh domu podmurovala a plaziac sa zničená do postele som naivne dúfala, že to pomôže.
Lenže potkan nie je myš a nejaké drvené sklíčka, či tehlový múrik mu nezabráni v dobývaní nových území. Navyše si obľúbili nočné prechádzky a šantenie po povale, čo vo mne vzbudzovalo nemalú hrôzu. Ľahnúť si do postele a počúvať ako mi nad hlavou hlasno dupoce a hryzká stádo potkanov – skvelý pocit! Už som len čakala, kedy sa na mňa začne sypať omietka a z plafóna na mňa bude žmurkať potkan Lary.
Začala som zbierať informácie o týchto zveroch a o spôsobe, ako sa ich zbaviť. Konečnou inšpiráciou bola pre mňa rozprávka o chlapcovi, čo s píšťalkou vyviedol všetky krysy von z mesta. Vraj bolo voľakedy také povolanie. Podkaniar niekoľko týždňov kŕmil potkany a keď mu úplne dôverovali, vyviedol ich za mesto a všetky ich otrávil. Potkany majú totiž stratégiu posielať k novému zdroju jedla najslabšieho jedinca, počkať či neskape a ak to prežije, dajú si aj ostatné.
Do misky teda „moje“ potkany dostávali šošovicu, kukuricu, psie granule, ovsené vločky, strúhanku a podobne. Vždy, keď som im to šla do komory zaniesť, urobila som riadny hluk, aby som ich nezaskočila a aby oni vďaka tomu „nezaskočili“ mne niekam medzi oči. Dobre som im zakaždým vynadala a radila im, nech sa odsťahujú dobrovoľne, skôr ako ich všetkých otrávim. Za ten čas, čo som ich takto vykrmovala, narástli z nich pekní macovia, v Thajsku by z nich mali radosť - najedla by sa celá rodina. Raz sa na mňa z poličky pozeral potkanisko veľký ako dospelá mačka.
Po pár týždňoch som usúdila, že mi už zožerú všetko a kúpila som im otravu. Dokonca dva druhy, aby si mohli vybrať. Otrava z misky postupne zmizla všetka a zmizol aj dupot na povale. Horšie však bolo, že po mŕtvolách nebolo ani stopy....len postupne sa z komory začal šíriť zdochlinový zápach.
Či sa mi to páčilo, alebo nie (verte, že sa mi to nepáčilo), musela som sa pustiť do jej vypratávania. Zo začiatku to celkom šlo, ale len dovtedy, kým som na vrchnej polici v taške s vianočnými ozdobami nenašla rozloženú celú potkaniu rodinu. Dúfam, že už nikdy v živote nebudem počuť ten zvuk, aký som počula, keď sa ružové hnilé potkanie mláďatá rozpleskli na zemi.
Prišla jar a ja som usilovne pílila uši kamarátkinmu mužovi, nech si na leto pripraví minimálne týždeň voľna, aby mi ešte s niekým pomohol s búraním a stavbou komory.
Vynulovala som dcérin účet stavebného sporenia (musím jej začať šetriť odznova) a začala sa akcia ATELIÉR. Rozhodla som sa, že strechu ponechám a vymením len múry. Zároveň som si povedala, že keď sa už idem lopotiť so stavbou komory, využijem to a spravím si z polovice ateliér – nech mám kde maľovať.
Prvý júlový víkend minulého roka nabehli traja chalani a....
Zátišie s kostolíkom
..zbúrali komoru.
Informácia, že kamarátka s manželom kúpili dom, vyvolala vo mne zmiešané pocity. Tým pádom zbúraním múrov komory jeho pomoc končila. Chápala som to, že teraz majú dosť práce na svojom dome. Ale čo ja?!
Pre začiatok som potrebovala zohnať kontajner a ľudí, čo by mi všetku tú suť do neho naložili.
Kontajner zohnať tento krát nebol problém. Horšie to bolo s ľudskými zdrojmi. Po neúspešných pokusoch nájsť voľného murára som zašla na úrad práce, kde som si vytipovala dvoch chlapíkov. Na pohľad by za nich človek hádam (ako sa hovorí) ani 5 korún nedal, keďže som ich nevolala na súťaž krásy, ale na brigádu, tak mi to nevadilo.
Nakoniec môj odhad nebol celkom správny, lebo ten z nich, ktorý sa zdal serióznejší bol lenivý opilec a ten, čo vyzeral byť lenivý opilec, vôbec nepil a navyše to bol šikovný elektrikár. Dohodla som sa s ním na ďalšej spolupráci. Na druhý deň prišiel presne a s pomocníkom, ktorého si sám zohnal.
Títo dvaja mi spravili základné múry, poosádzali dvere (síce jedny naopak), izolovali mi podlahu (popritom mi s horákom spálili predlžovací kábel, polystyrénové hmoždinky a dvere). Elektrikár mi spravil elektrinu, tak ako som potrebovala (až na malé detaily). Mladý pomocník mal zaujímavé slovné spojenie „Nemá šancu!“, keď som ho počula, hneď som sa utekala pozrieť, čo zase odflákol. Napríklad vyberali hnilú hradu, tak bolo treba podoprieť strechu na iných miestach. On to podoprel len tak „akože“ a vyhlásil, že NEMÁ ŠANCU to spadnúť. Podobne dával aj šalovacie dosky – betón potom vytekal rôznymi smermi. Musela som im byť stále za pätami.
Stará hrada
Nová hrada
Šalovanie zn. Nemá šancu
Prekvapenia pod plafónom (našli sme tam aj slepačie vajíčko)
Kapitola sama o sebe bol tiež nákup materiálu. Vrátil ma do hororových spomienok spred ôsmych rokov. Prišla som do stavebnín a v tej chvíli som asi zmenila skupenstvo. Stala som sa vzduchom. Čakala som v rade a muži ma predbiehali. Keď som si konečne vydobyla svoje miesto „na slnku“ – teda pred pokladňou, zistila som, že na mňa nemá nikto čas ani náladu, lebo mám priveľa otázok ohľadom rozmerov tvárnic a spotreby malty a podobné somariny. Trpezlivosť na "také čosi!" nemal ani predávajúci, ani tí, čo čakali za mnou. Moje otázky o zabezpečení dopravy ma v ich očiach zaradili do kategórie neandrtálcov a dá sa povedať, že ma poslali pásť sa.
Nakoniec som našla stavebniny, kde chápali, že nie každý človek, čo potrebuje nakúpiť stavebný materiál, je povolaním stavbár. Nebol pre nich problém čosi mi vysvetliť, vypočítať, ani zohnať prepravcu. Dokonca mi aj v mnohom spustili z ceny.
Ani som sa nenazdala a skončili sa mi dva týždne dovolenky. Ani zďaleka som nemala moje „dielo“ dokončené. Brigádnici dostali lepšie ponuky, čo mi až tak nevadilo. Aj tak si moje nervy potrebovali oddýchnuť.
Náš pastor sa bol pozrieť ako mi to ide a potom v nedeľu po bohoslužbe vyhlásil, že potrebujem pomoc. Prišiel za mnou jeden tichý chalanisko, že on mi bude po práci chodiť pomáhať. Koľkokrát to bolo tak, že ráno vstával o štvrtej do práce v Bratislave, keď sa o ôsmej večer vracal odtiaľ, prichádzal ku mne a do polnoci mi pomáhal s omietkami a všetkým možným. Za ten krátky čas vzniklo medzi nami priateľstvo, ktoré postupne prerástlo do lásky. Dnes sme manželia.
Umelecká penetrácia
Dobre sme to urobili?
Veget vo fúriku
Ja a sadrokartón
Projekt ateliér bol konečne dokončený minulý týždeň položením podlahy. Ešte by síce bolo čo vylepšovať, ale povedali sme si, že už stačí... na tomto dome. Ideme sa zahryznúť do druhého.
