Kto mi ukradol ľudskosť

Tak som sa s tým postupne začala zaoberať, hlavne keď som postrehla, že aj ľudia v mojom okolí postupne zmenili vzťah ku mne. Nejako ochladli. V čom je pes zakopaný?...začala som rozmýšľať . Alebo aj inak povedané: Komu to dám za vinu? (To je totiž moja obľúbená disciplína.)Po dlhom skúmaní a pátraní sa vinník našiel. Je ním ČAS. Teda, ani nie priamo on, skôr jeho nedostatok. Vetu „NEMÁM ČAŠ“ v rôznych obmenách používam aj niekoľko krát denne. Možno som ho aj niekedy mala, ale keď som ho toľko od seba odháňala, tak nakoniec nadobro odišiel. Môj život sa podobá pretekom. Preteky začínajú hneď od skorého rána a končia sa často až po polnoci. Dokonca aj zaspávať sa snažím čo najrýchlejšie, aby som sa čo najviac vyspala a ráno mohla čím skôr vstať...čím viac vecí stihnúť. Ale prečo, sú všetky tie veci, za ktorými sa naháňam, skutočne tak dôležité a potrebné? Musím sa zamyslieť....Lenže, na to aby som sa nad tým zamýšľala, nemám čas. Tuším som vynašla perpetum mobile! „Nemám čas urobiť si čas, aby som rozmýšľala prečo nemám čas, lebo nemám čas“ Tak nejako.Aby ste to pochopili. To prečo obviňujem čas z toho, že som stále zamračená a nekomunikatívna. Neustále sa niekam ponáhľam, stále mám voľačo na práci. Dospelo to do takého štádia, že už len prehodiť s niekým zopár milých slov, je pre mňa veľká strata času. Moja komunikácia s okolím vyzerá asi ako: „ dones, potrebujem, daj, urob, môžeš prosím ťa, idem, ponáhľam sa, teraz nie, inokedy...atď.“ Samé príkazy, rozkazy, požiadavky. Samozrejme, viem aj poďakovať aj poprosiť aj pozdraviť. Ale to asi nestačí. Čo ľudskosť? Kam som ju odložila? Naozaj by som toho menej stihla, keby som si so svojím okolím vymenila zopár milých slov? Priznám sa, že väčšinou áno. Ale nie vždy. Myslím, že nie som jediná, takto postihnutá absenciou času. Honba za vetrom - ako hovorí kráľ Šalamún vo svojich prísloviach v Biblii. Ešte je tam napísané: „Všetko je márnosť!“ Mali by sme si to vziať k srdcu. Nenechať sa strhnúť dnešným unáhleným svetom. Nachvíľu sa zastavme a dajme priestor ľudskosti, venujme sa svojim deťom, rodine a priateľom. No nie len tak povrchne – narýchlo, ale srdcom a do hĺbky. Občas snívam o niekoľko hodinových rozhovoroch o zmysle života, či nesmrteľnosti chrústa. Aj minule. Snívalo sa mi, že som si strašne dobre pokecala s Mojsejovcami. Zúfalstvo, však? Preberali sme naozaj všeličo, bol to široký záber oblastí a perfektne sme si rozumeli. Mali sme na to kopec času, nikam sme sa neponáhľali. Na moje prekvapenie, lepšie som si rozumela s Braňom. Ráno som sa zobudila s úsmevom. Sama nad sebou som krútila hlavou a divila sa môjmu snu. No, čo sa už mne nesníva! Sú na to nejaké prášky? Veď tú ich Reality show Mojsejovci som dokopy videla 3x aj to vždy menej ako polovičku. A sympatie voči nim mám hmm...radšej pomlčím aké malé. PS: Pôvodne som chcela napísať dva články. Jeden o čase a druhý o Mojsejovcoch. Ale keďže som nemala čas....