Stojím na zastávke autobusu a do mojich uší sa tlačia slová opodiaľ stojaceho pána. Nešetrí nadávkami. Jasne vidí veľké politické dopady tohto nešťastia. Presne vie, kto má odstúpiť.
Ostáva mi veriť, že čaká na iný autobus a dúfať, že ten môj príde čoskoro.
Hurá!...vravím si v duchu a radostne si sadám na voľné sedadlo autobusu...odborník zostal na zastávke.
Autobus sa pohýňa zo zastávky. V tom začujem veľmi, veľmi dôležitý ženský hlas. Naslovo vzatá odborníčka na letecké motory a zároveň účtovníčka rozoberá spolusediacim v troj-sedačke opotrebovanosť lietadla v nadväznosti na príliš dlhú dobu jeho odpisovania. Mimochodom, ak by lietadlo pred letom kontrolovala ona...to nesťastie by sa nestalo...taktiež by k obetiam prišla skôr a všetkých ich zachránila.
Cesta domov je ukrutne dlhá... fakt trpím...
Na druhý deň z radosťou sadám v jedálni nad parené buchty...ale čo to! Znova počujem inú pani dôležitú. Zdá sa, že zjedla televízor, možno aj rádio.... Pó-móóóc!
Buchty mi ťažko kĺžu dole krkom.
"Zostáva už len otázka čiernej skrinky!" ... čakám, kedy ju vytiahne spod stola a odborným okom zhodnotí jej obsah...spolustolujúce dámy mlčky jedia svoje porcie, zdá sa že sluchové prijímače majú vypnuté...
PS: Vopred sa ospravedlňujem osobám, ktorých by sa mohol tento článok dotknúť. Je mi ľúto rodín, ktoré zostali bez svojich blizkych. Práve preto mi vadia tzv. mediálne hyeny a ich konzumenti bažiaci po krvi a senzácii.
