Láska ženy máva väčší hlad ako láska muža. Potrebuje jesť každý deň. Drobné maličkosti, ako objatie, či milé slová jej vždy dodajú tú potrebnú energiu.
Ale pozor! Nie je to až také jednoduché... keď sú slová iné ako skutky, stáva sa z takého pokrmu čosi horké, nestráviteľné bez potrebnej výživnej hodnoty.
Mnohí ľudia si zaobstarajú takého zvieratko a tešia sa z neho, venujú mu svoj čas, aby si zvyklo a udomácnilo sa. No potom, keď už majú pocit, že je zvieratko v pohode, vrátia sa do svojich starých koľají a myslia si, že zvieratko bude bežať súbežne s nimi alebo ich bude čakať poslušne doma dúfajúc, že si ho jeho majiteľ všimne a bude to ako zo začiatku. Postupne začne zvieratku škvŕkať v brušku. Tento zvuk nemá jeho majiteľ rád. Zvieratko piští...je hladné, pýta si jesť. Ó, ako to majiteľ neznáša! Čo stále otravuje! Keď takto robí, lezie mu riadne na nervy, je naň naštvaný. Najradšej by ho odkopol, ale predsa len...chce si ho nechať, veď keď raz bude mať čas a chuť...bude s ním zábava. Len nech už toľko nepiští, čo nechápe, že teraz nemám naň čas?!
Zvieratku sa ujde nejaký ten kopanec. Zabuchnuté dvere. „Odídem“... povie si jedného dňa láska, ...“už nevládzem ďalej hladovať.“
Zranená odchádza, nehľadá nového majiteľa, už neverí pekným rečiam. Muž si všimne, že odišla...beží za ňou... nesie zo sebou sladké slová. Láska ich už nechce, vie, že by ju z nich zdulo...
