Pritiahla ma tam nostalgia, spomienky na to, ako tam pred dvoma rokmi vstupovalo do života školáka moje dievčatko.
Oku moc nelahodila, tá stará škola, mala však obrovské ihriská s vysokánskymi stromami a svoje osobité čaro, svoju históriu.
Zavreli ju ešte minulý rok, preto som bola zvedavá, čo sa s ňou za ten rok stalo.
Prechádzam sa v hrobovom tichu a ľudoprázdne. Iba fotoaparát ticho vrčí a zaostruje na školu, ktorá svojou opustenosťou, pripomína atmosféru Černobylu.
Školská družina...svetlo už netreba...preč s ním!
Ani zvonček....
...veď kto by zvonil...cez zaprášené sklá vidieť prázdne chodby...
Ihrisko je zarastené burinou.
Padajú prvé jesenné listy. Jeseň prichádza, ale po tomto chodníku už naši malí ľudia s obrovskými taškami nepobežia.
Na krivých prastarých dlažobných kockách už nebudú nastúpený počúvať prejav pani riaditeľky. Už viac krát sa jej podarilo zažehnať hroziaci zánik školy. Tento krát to nevyšlo. Už nemala síl bojovať s veternými mlynmi.
Deti sa porozmiestňovali do škôl naokolo. Vraj je ich kapacita dostatočná. Ja neviem... tak prečo v nich deti cvičia na chodbe?
Zbohom, škola, bola si fain...
