Komu viac škodíme, keď neodpúšťame? Tomu, ktorý nám ublížil alebo sebe? Ľudia to cítia tak, že keď neodpustia, je to akási pomsta tomu, čo nám ublížil. Nevedia, tak škodia predovšetkým sebe. Nenávisť a sebaľútosť dokáže vnútro človeka rozožierať ako rakovina.
Milióny ľudí na svete sa modlia „Otčenáš" a pritom si vôbec neuvedomujú, o čo v tejto modlitbe prosia Boha. Niektorí si síce uvedomujú, že Ho v tejto modlitbe prosia, aby im Boh odpustil ich viny, ale akosi im uniká druhá polovica vety a hlavne jej význam. Celá veta znie: „Odpusť nám naše viny tak, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom."
Modlitba nie je len odriekanie nejakej básničky. Slová, ktoré pri nej hovoríme majú svoj význam, preto by sme mali rozmýšľať nad tým, čo Bohu hovoríme.
Keď sa modlíme „Otčenáš" a neodpúšťame svojim blízkym, hovoríme tým Bohu, aby ani On nám neodpustil. Čo je dosť veľká tragédia, pretože to, že sú nám odpustené naše hriechy a previnenia je základom zdravého kresťanského života. Keď chceme byť čistý pred Bohom, nemusíme toho veľa urobiť. Stačí nám veriť, že On nám skrze svojho obeť Syna chce odpustiť a musíme aj my dokázať odpustiť ľuďom okolo seba. Je to podmienka, ktorá sa nedá obísť.
Raz v lete sme cestovali vlakom s kamarátkou. Rozoberali sme knihu „Dôležitosť odpúšťania" od Johna Arnotta . V kupé s nami sedel jeden pán, ktorého sme si vôbec nevšímali. On však počúval náš rozhovor veľmi pozorne. Zrazu nám povedal: „Ja nedokážem odpustiť!" a rozplakal sa. Rozprával nám o bývalom zamestnávateľovi, ako im doteraz nevyplatil mzdy, o švagrovi a kamarátovi.... vyrozprával nám všetky svoje krivdy.
Bolo nám ho ľúto. Lebo je naozaj ťažké odpustiť krivdy spáchané či už na nás, alebo na ľuďoch, ktorých máme radi. Hlavne, keď človek nepozná Božiu milosť a neprebýva v ňom Jeho láska. Vlastnou silou je pre niekoho takmer nemožné. Keď si však človek uvedomí, čo všetko jemu odpustil Boh, je pre neho ľahšie dať toto odpustenie ďalej, človeku, ktorý nám ublížil.
Viem, ťažko sa odpúšťa človeku, ktorý o naše odpustenie vôbec nestojí ani neprosí.
Ešte ťažšie to je, keď nás niekto zraňuje vždy znova a znova. Po x-tom ráze už človek nevidí zmysel odpustenia, lebo sa bojí, že mu bude opäť ublížené. Ale naozaj to nemá zmysel? Určite má. Ozajstné odpustenie pôsobí ako balzam na dušu človeka. Zovretie nenávisti povolí, bolesť sa stratí a človek sa dokáže pohnúť ďalej. Ten, kto sa len umára v sebaľútosti, nenávisti a žiali, dookola si preberá svoje krivdy, žije ako so zatiahnutou ručnou brzdou. Aj keby sa chcel pohnúť dopredu, stále stojí na mieste.
Čo však potom, keď sme ochotní opustiť nášmu chronickému previnilcovi? Máme ho znova nechať nech nám ublíži znova? Nie, odpustiť neznamená nechať sa týrať. Od človeka, ktorý nemá záujem zmeniť sa (alebo to vždy len sľubuje, no zmenu nekoná), je dobré oddeliť sa. Minimálne v tej oblasti, v ktorej nás ten človek doteraz vždy sklamal.
Naopak, odpúšťa sa pomerne ľahko, napríklad vtedy, keď už previnilca dlho nevidíme. Bolesť pominie, rana sa zahojí a myseľ takmer zabudne. Či sme však odpustili úplne, alebo ešte budeme musieť na tom popracovať sa často dozvedáme v „skúške ohňom". Tak ako sa prepaľuje zlato v ohni, aby z neho vyšli na povrch nečistoty, rovnako sme aj my často krát preskúšavaný súžením. Keď sa znova dostaneme do podobne ťažkej situácie v akej sme boli kedysi, keď nám bolo ublížené, alebo znova sa stretneme s človekom, ktorý bol pre nás nočnou morou. Vtedy uvidíme, či bolo naše odpustenie skutočné a sme slobodní, alebo sa znova necháme chytiť do pasce neodpustenia.
Niekedy oklameme sami seba a problémy, či nedorozumenia nafúkneme do obrovských rozmerov. Na tomto stroskotávajú napr. mnohé manželstvá. Počas vzájomného spolužitia, si ľudia všeličo vyvedú, urobia veci inak, ako očakáva ten druhý, „zabudnú" sa ospravedlniť, keď zrania alebo je ich prepáč len také naoko. Nakoľko je však medzi nimi láska (aspoň zo začiatku), rýchlo zabúdajú na tieto nepríjemné veci a idú ďalej. Svet je dnes uponáhľaný, tak sa nemajú kedy v tom rýpať. Prídu však ťažšie chvíle a ešte menej času na komunikáciu (alebo nezáujem o ňu) a jeden z partnerov začne trpieť a rozmýšľať nad celým vzťahom, „zrazu" sa mu začnú pripomínať všetky tie nedorozumenia jedno za druhým a súčasný problém sa začne nafukovať ako obrovská bublina. V človeku to vrie. Keď potom bežný rozhovor prerastie do hádky, v ktorej sa spomínajú krivdy a hriechy spred neviem-koľkých rokov....padnú slová, ktoré sa nedajú zobrať späť. Ak toto nezastaví pokora, odpustenie a uzmierenie, vodopád horkosti uhasí všetko pekné a čím viac času prejde, tým ťažšie sa hľadá cesta späť. Rastie túžba hľadať útočište niekde inde. Potom prichádzajú dobré rady známych o tom, ako je lepšie rozísť sa, keď si nerozumiete a podobne. Problém je však v tom, že čo sme nedokázali v jednom vzťahu, nedokážeme ani v tom druhom. Vrece našich problémov a horkých spomienok si berieme zo sebou a málo stačí, aby sa roztrhlo. Zrazu zistíme, že aj tento nový partner „je taký istý ako ten bývalý". Neskôr to uzavrieme tak, že „všetci muži (ženy) sú rovnaký(é)" a strčíme ich do toho svojho vreca problémov. Málokoho napadne, že by mal radšej vyprázdniť to svoje vrece žiaľu - povyhadzovať z neho všetky svoje horkosti, neodpustenia a predsudky. Zložiť smútočné okuliare a začať sa na ľudí pozerať s láskou a zhovievavosťou, tak ako to robil Ježiš.
