Príbeh o chlapcovi, ktorý vyrástol z detských topánok, z veku, keď bol veľký plyšový maco jeho najlepším kamarátom, ochrancom a dôverníkom. Ako roky utekali macko prestával byť potrebný, nahradil ho niekto iný. Chlapec ho mal ešte stále rád, ale už sa s ním nehrával. Iba ho mal vo svojej izbe a padal na neho prach.
Takto prešlo zopár rokov, nakoniec chlapec dospel a potreboval sa zariadiť dospelo. Maco zaberal kopec miesta, bol už škaredý a ošúchaný. Keď prišiel niekto na návštevu do izby dospelého chlapca a uvidel maca, pomyslel si o jeho majiteľovi svoje. Návštevník nevedel, aké to kedysi bolo úžasné, keď boli obaja s macom mladší. Nevedel koľko si toho maco pamätá a koľko radosti chlapcovi voľakedy dával. Návštevník videl len starého ošarpaného maca a čudoval sa, prečo také čosi staré a škaredé má niekto vo svojej izbe.
Jedného dňa mladý muž zahodil svoju detskú minulosť. Macko, ktorého mal tak rád, skončil s roztrhaným srdiečkom v mláke pri kontajneri. Možno to bolo mladému mužovi ľúto, možno rozmýšľal nad tým, že ho dá vyčistiť, „zreštaurovať“, možno aj nejako zmodernizovať (?) a zachová ho, pre ďalšie generácie.
Pozrel sa však na deti a mladých ľudí v okolí. Videl, že dnes už sú iné hračky a maco plnený starým spráchniveným molitanom nespĺňa ani len základné hygienické podmienky. Dnešná generácia má celkom iné potreby a nároky ako tá jeho.
Tento príbeh však nie je len o macíkovi. Môže to byť príbeh aj o Mlynoch v Nitre a jej obyvateľoch.
I keď nás k niektorým veciam viažu pekné spomienky a voľakedy boli pre nás veľmi užitočné, občas sa treba s nimi rozlúčiť. Aj keď to niekedy bolí. Dnes sa už múka, či korenie melie niekde inde. Budovy, voľakedy potrebné, už viac ako 10 rokov chátrali a nenašiel sa nik, kto by mal odvahu a schopnosti dať im novú tvár a nové využitie. Našiel sa však niekto, kto nepozerá dozadu, ale dopredu. Má aj prostriedky aj možnosti vymeniť niečo staré neužitočné a chátrajúce za niečo, čo bude na úžitok kopec ľuďom. Keby to neprinieslo nič iné len nové miesta na parkovanie, už to samo o sebe je veľmi dobrá vec. Každý, kto sa už pokúšal parkovať v centre Nitry určite vie, o čom hovorím.
Len ma prosím nezaraďte do kategórie tých, ktorý by najradšej aj Nitriansky hrad zbúrali. Nie je to tak. Veľmi fandím ľuďom, ktorí staré fabriky a budovy dokážu prerobiť na niečo nové a pritom zachovať pôvodné črty. Pri Mlynoch sa nenašiel za dlhé roky nikto taký. Žiaľ. Teraz už je neskoro a plán „B“ je oveľa lepší ako nerobiť nič, alebo mať veľké prázdne reči.
