Ako to začalo?
V lete nám ochorel a zomrel pes, ktorého sme sa ujali v zime. Plakala som. Už nechcem žiadneho psa. Človek mu dá svoju lásku, energiu, živý ho, rieši jeho problémy (alebo problémy s ním) a on si jednoducho zdochne! Už to nechcem nikdy zažiť!
Jeden zimno-prázdninový večer, mohlo byť tak 23:00...chcela som už spať, preto som šla zamknúť vchodové dvere. Vtedy ma oblial studený pot. Za dverami niekto stál. Keď ma zbadal, ušiel do záhrady. Rýchlo som volala známemu, nech príde. Zatiaľ, čo som za oknom v kuchyni čakala na známeho pozerajúc sa na von cestu, sa rovno pred mojou tvárou znovu objavila tá obrovská postava. Potom som už len s vypleštenými očami sledovala, ako bez najmenšieho problému preskočil plot a zmizol kamsi do tmy.
Na druhý deň sme už s dcérou stáli pred bránou do útulku. Pred našimi očami sa premávali najrôznejšie plemená aj neplemená psov. Náš medveď sa mi zapáčil hneď, tá absolútna radosť, s akou tam lietal pomedzi ostatných psov...to sa každý deň nevidí. Boli tam však aj dvaja Husky...snobizmus vo mne automaticky chcel uprednostniť čistokrvnú rasu. Našťastie, už boli zadaní.
Spoza brány sa k nám prihovorila teta. Hneď som jej vyklopila moju požiadavku.
„Chcela by som veľkého strašného najlepšie čierneho psa, ktorý má rád deti.“
„Máme tu pre vás Beryho.“ ukázala na veselo pobehujúceho medveďa.
Po krátkej prechádzke sme si ho viezli domov. Teta nás upozornila, že kým si zvykne, mal by byť cca 3 týždne uviazaný alebo zavretý. Uviazať ho na reťaz na to som nemala srdce. Preto sme ho mali vo vnútri.
Základné príkazy, ako „poď sem“ alebo „k nohe“, „fuj“ či „nesmieš“, mu absolútne nič nehovorili. Preto, keď som ho chcela niekam alebo odniekiaľ dostať, musela som ho tam odniesť. Obrovská sranda pri psovi, ktorý vážil skoro toľko – koľko ja.
Keď sme neboli doma, zatvárali sme ho na gánok. Keď sme sa vrátili, čakal nás vonku. Všetky okná aj dvere boli zatvorené a nikto z tých čo, majú kľúče od domu, ho nevypustil von.
Volala som políciu.
-Niekto bol u mňa doma a vypustil psa.
-Zmizlo vám niečo?
-Myslím, že nie.
-Čo dáme do zápisnice, že vám niekto pustil psa?
-Hmm.
Pokrčila som plecami.
-A odtlačky prstov?
-To sa nedá, pani. To nie je ako vo filmoch..
Keď sa to stalo asi tretí, či štvrtý krát, prišli sme na to, že ten pes je cirkusový akrobat. Unikový východ skopíroval od mačky nasledovne:
Vyliezol po rebríku! na povalu.
Urobil si otvor na streche tak, že dal dole škridle!
Odtiaľ vyliezol von na strechu a zoskočil dole na zem!
Opatrenia, ako podloženie škridiel kartónom a doskami, či uzavretie povalového vchodu dvoma vrstvami veľkých dosiek, boli na nič. Jeho výletom zabránilo jedine odmontovanie rebríka.
Hnevať sa na neho nedalo, jeho hnedé do mňa zaľúbené oči ma okamžite odzbrojili. Nedokázala som ho udrieť ani keď na kúsky roztrhal 40 kusové balenie toaletného papiera, ani keď mi na dvoch vetrovkách vyhrýzol dieru na chrbte.
Cirkusant, ktorý si dokáže s eleganciou jednou labou otvoriť dvere, pričom druhou labou sa opiera o stenu, dokáže preskočiť hocijaký plot, či múr aj s ostnatým drôtom, si nás vždy vedel „uvariť“. Naša láska k nemu nie je neopätovaná. Keď ho na potulkách mimo nášho dvora chytil niekto cudzí a uviazal si ho na reťaz, na moje zavolanie prišiel domov aj s odtrhnutou reťazou okolo krku.
Zároveň má obrovský zmysel pre humor. Napríklad raz na prechádzke sa flegmaticky vycikal štekajúcemu psovi cez plot rovno do papule a grandiózne odkráčal preč.
Nemilé prekvapenia, ako to, že prišiel domov s prasačou hlavou v papuli nás nakoniec donútili mať ho uviazaného na reťazi. Zopár nocí s vankúšom na hlave a srdcom na prasknutie, ale zvykli sme si – obaja. Aj keď aj z tej reťaze sa pár krát odtrhol, napriek tomu, že mala mať nosnosť 350 kg/>.
Ťažko sa ťahá k zemi lietajúci pes.
Napriek jeho ťažko vychovávateľnej slobodnej povahe, by som ho nevymenila za žiadneho iného psa na svete.
