Hnevala som sa na ňu. Chcela pieskomilov, ale nemala problém zabudnúť na ich potreby. Musím, ale priznať, že som tiež spravila chybu. Nechali sme ich cez jeseň na gánku, kde sa nekúri. Myslela som totiž, že keď je pieskomil púštne zviera z Mongolska, je voči chladu odolný. Žiaľ, nebolo to tak. Kombinácia nočného chladu a trojdňovej diéty ich položila.
Mišo však bol ešte na žive. Síce nebadane, ale predsa v ňom boli ešte posledné známky života: keď som sa ho dotkla, reflexne sa mu pohla nožička. Zobrala som ho do rúk. Bol studený a tuhý ako mŕtvola, celý zošúverený.
Vnútri som ho položila na handričku a s ňou na gamatky (kúrenie). Boli však teplé len mierne, lebo ešte nebola taká zima, aby sa kúrilo viac. Mišo bol stále studený a nedýchal. Nedá sa nič iné robiť, len zahájiť resustitáciu. Nebolo to po prvý krát, čo som išla dávať umelé dýchanie zvieraťu. Keď som mala asi 14, oživovala som dvojtýždňové kuriatko, ktoré moja malá príbuzná nosila po babkinom dvore za krk. Začala som mu teda fúkať do papuľky v pravidelných intervaloch. Samozrejme, bolo to bez toho aby som sa ho ústami dotýkala. Jednak je to dosť nehygienické a zároveň by mu asi roztrhlo pľúca.
Potom som mu musela rozprúdiť krvný obeh. Masáž srdca jedným prstom v rýchlom tempe. Snažila som sa stláčať jeho hrudníček dostatočne silno na to, aby to ovplyvnilo pohyb srdca, ale zároveň dostatočne jemne na to, aby som mu nezlámala kosti. Striedala som to s masážou labiek a chrbátika, aby mu krv začala prúdiť do celého tela. Trocha som mu s tými labkami aj pocvičila.
Samozrejme, nezabudla som ani na to, že je dehydrovaný. Mokrým prstom som mu vlhčila papuľku. Stále som však nevidela na ňom žiadne väčšie pokroky a navyše sme museli odísť do práce zastúpiť za kolegov. Vzali sme teda nešťastníka zo sebou. V aute som ho v starej čapici priložila ku kúreniu. To bolo dosť silné, takže sa tá naša mŕtvolka zrazu začala hrabať smerom preč od tepla.
Za pol hodinu už Mišo „behal“ po predajni. Mal ešte zlepené oči, takže ani nevidel kadiaľ ide, ale trielil, čo mu sily stačili. My sme sa smiali. Nielen preto, že bol smiešny ale aj od šťastia, že bude žiť. Potom sme ho dali do krabičky na radiátor a dali mu kúsok jabĺčka. Celý ho schrúmal a vypustil prvú bobku. To bolo radosti!
Keď tieto zvery dcérka priniesla domov, bola som znechutená. Pripadali mi ako potkany, ktorých som sa minulú zimu ledva zbavila. A teraz to mám chovať doma?! Ako tak som sa prekonala. Miša (v skutočnosti to bol tiež „on“) bola celkom prítulná. Ak nám aj ušla, bola taká zvedavá, že keď sme si sadli na zem, musela sa prísť zblízka pozrieť, na to, čo robíme.
Mišo ten bol oplašenec a svoje zuby používal na sebaobranu pred naším pohladením. Preto sme ho nemali moc v láske.
Po jeho zmŕtvychvstaní sa všetko zmenilo. Nežne sme sa mu prihovárali a znášali sme mu všelijaké maškrty. Kúpili sme mu aj koleso, aby si v ňom mohol zabehať. Prvý mesiac sa mu vôbec nepáčilo a poctivo ho ignoroval. Jedného večera však vliezol dnu a začal bežať. Všetci sme ho s nadšením povzbudzovali. Mal vytreštené oči a zohnutý bol do tvaru U. Došlo nám, že je to ž koleso pre myši, alebo pre malých škrečkov. Pre pieskomila je primalé. Budeme mu musieť kúpiť väčšie.
Pieskomily sú teraz dosť v móde, svojou obľúbenosťou začínajú šliapať na päty škrečkom. Je celkom zábavné ich pozorovať. Keď pozorujú svoje okolie, svojím výzorom a pohybmi veľmi pripomínajú „veveričku“ z Doby ľadovej. Väčšinu dňa strávia zahrabaní vo svojich pilinách. Keď sa pri nich ozve nejaký hluk, zľaknú sa tak, že z tých pilín vyletia 20-30 cm kolmo do výšky. Naše dieťa malo čo robiť zo sebou, aby ich neľakala schválne.
