A opláca sa to! Čas akoby pribudol. Je dlhšie svetlo, teda toho viac stihnem porobiť vonku. Je teplo, takže už ma „nerozhodí“, keď zmeškáme autobus a zostaneme hodinu trčať v meste.
V záhrade mám viac-menej porobené to, čo som chcela, preto som znova začala chodiť venčiť psov. Baví to aj moju dcéru, tak chodíme všetci: veľká ja, malá ja, veľký pes, malý pes...len anduláka nechávame doma...je moc tučný a lenivý na lietanie. „Malá ja„ mi hľadá objekty na fotografovanie...kvety, slimáky, lienky, chrobáky, motýle. Keď naháňa motýle vrieska, ako keby motýľ naháňal ju. Asi sa vžíva do jeho situácie. V nedeľu som ju na poli učila tancovať tango. Dúfam, že nás pri tom nikto nevidel. Spievala som jej pri tom fragmenty pesničiek, ktoré som ako dieťa počula zo magnetofónovej kazety Nestarnúce melódie. Zase som nestihla ožehliť. Možno zajtra...
Včera som mala schôdzku s nádejnou modelkou. Zmohla som sa na viac, ako len suché pracovné údaje o agentúre, pre ktorú pracujem. Jej malá 7 ročná sestrička mala pred pár rokmi leukémiu. Ešte stále chodí na kontroly. Pri predstave malého dievčatka strápeného chemoterapiou, sa mi do očí tlačili slzy. Našťastie ma to nepremohlo. Cítila by som sa trápne.
Takto pohnutá, ponáhľajúc sa rýchlo nakúpiť a utekať na autobus, som uvidela mamičku mojej teraz už bývalej priateľky. (Prečo bývalej to je už iný príbeh, ale také osoby, s ktorými som ukončila priateľstvo, sú len dve. O obe som prišla v roku 2004.)
Nedalo mi to. Povedala som si: „Prehodím s ňou pár viet...a aj tak by som to mala stihnúť.“Zastavila som sa pri nej a spýtala sa, čo nového Eva. Je ešte na liečení, jej dcérka je stále s alkoholickým otcom v Prahe. A čo dom, už sa predal? Keď sa vráti, nechce do neho ísť, všetko jej pripomína. „Nebojte sa, bude to v poriadku. Zlého už bolo dosť, teraz je na rade to dobré“ ...povzbudzujem ju, ako vždy. Mám ju rada.
Rýchlo do Tesca, hádžeme do košíka nejaké jogurty. Pri pokladniach sa hadia rady. Pozerám na hodinky...vraciam sa späť k chladiacim pultom...jogurty putujú naspäť na miesto. Nestihli sme to. Chodiť hodinu po meste s jogurtmi v taške pri 30`C by bola somarina.
Čo budeme teraz robiť? Bývalý snúbenec mal autonehodu. Aj tak som rozmýšľala, že by sme ho mali ísť pozrieť. Teraz máme na to čas.
Mám nepohodlné topánky, autobus nejde žiadny. Peši je to dosť ďaleko, ale keď som sa raz pre niečo rozhodla...ťažko ma niečo odradí. Pacient ležal na traumatológii, previezli ho tam iba v ten deň z intenzívky. Má fraktúru tvárovej časti lebky. Zaspal za volantom svojho nového auta, keď sa vracal od svojej priateľky a nabral veľký betónový stĺp s erbom Nitry. Našťastie mal pás, ináč by tu už asi nebol. Bol v riadnom šoku, že som ho prišla pozrieť.
-To som naozaj nečakal, že ma ty prídeš pozrieť. :zopakoval niekoľko krát.
Pokrčila som plecami.
-Veď ty by si urobil to isté. : povedala som, aj keď som vedela, že to tak nie je. Radšej ma ohovára, kade chodí.
Jeho pohľad zostal previnilý. Myslel na to isté...on by neprišiel.
Vôbec mi to nevadí. Desí ma len jedna vec, že zle pochopí moju návštevu.
Autobus do centra nešiel žiadny. Znova peši. Vedľa mňa čosi mrnčalo, že ju bolia nohy. A čo mám povedať ja?! Pozri, aké mám topánky! ...posledné kroky domov z autobusu som urobila s topánkami v rukách. Bolo skoro 20:00 hod. Ešte sa ideme učiť.
Zase som neožehlila, mám otlaky, ale bola som človekom....aj keď ma za to možno niekto ohovorí.
