Výdych sa mi zasekol v hrdle. Pozrela som na ňu nechápavým pohľadom. Ako to myslíte, leukémia?! kričali moje oči, zatiaľ čo hlas sa nevedel predrať hore hrdlom. Keď som konečne vydýchla a uvoľnila mu cestu, zazvonil mobil. Jej, nie môj. Ja som ho mala vypnutý, lebo na dverách ordinácie ma o to prosili.
Zdvihla ho. Volal syn. Tomu zas volal jeho kamarát, ktorý už hodinu sedel v čakárni pred ordináciou jeho mamy a chcel dovnútra. „Veď je to syn, to hádam chápete," obrátila sa na mňa s úsmevom a kývla sestričke, aby pána Protekčného zavolala mimo poradia. Potom sa opäť pohrúžila do vyťukávania akýchsi údajov a keď jej tlačiareň vypľula po piatich minútach recept, vrátili sme sa k téme.
„Akože leukémia?," opýtala som sa jej. „No, to len možno. Ale dúfajme, že nie," usmiala sa na mňa. Akoby bolo úplne normálne povedať niekomu, že má možno rakovinu. Hlavou mi vírilo množstvo otázok, no kým som ich stihla položiť, vtisla mi do ruky recept a zavolala Protekčného. Keď som sa spamätala, bola som von. Z ordinácie i zo svojej kože.
Kráčala som dole schodmi, smerom k východu, a premýšľala. Nie, žiadnu leukémiu nemám. Nie, diagnózou možno sa nejdem ani zapodievať... A predsa sa mi šlo ťažko. Na prvom poschodí mi vyhŕkli slzy. Nie preto, že mám „možno leukémiu". Rozplakal ma zúfalý nedostatok citlivosti. Doktori, rokmi asi už imúnni voči sile krutých diagnóz, majú možno pocit, že i pre pacienta je bežné prijímať ich bez mihnutia oka.
O týždeň vysvitlo, že niet žiadnej leukémie. Ani možno. Zmením doktorku? Iste.
