Dávkovanie? Ideálne nepretržitá konzumácia. Ale berúc v úvahu kontraindikácie, tak deti do 7 rokov, tehotné a dojčiace ženy maximálne 12 hodín denne. Ostatní, a tam spadám aj ja, nemajú limity. A mnohokrát, po istom čase, už ani žiadne zábrany. Takmer vždy, keď sa pripájam do svojej sociálnej siete, ktorá mi pestuje a čičíka "priateľov", dovolím si na sekundu hlboké zamyslenie - prečo to vlastne robím? Presvedčivo odpovedať neviem. V správnosti môjho rozhodnutia pripojiť sa, ma nepodporí ani následný obsah, čiže výplody fantázie, túžob, nenávistí, nudy, veselosti a obmedzenosti mojich priateľov. Nechcem vytŕčať z davu, pridávam sa do diskusie tiež. Šup smajlíka sem, šup ho tam, ch nahradí x, ešte pár slovíčok v angličtine a bude to dokonalé. Čo na tom, že zoči voči by som takúto zlátaninu nepovedala nahlas ani v prázdnej miestnosti? Opil si sa? Papáš banán? Nechce sa ti učiť? Farbíš si vlasy? Napíš nám to, my to bez námietok strávime. Som ironická, viem. No som taká istá a nebudem dnes za sudcu. Vlastne ani zajtra či napozajtra.
Viete, a teraz sa obraciam na vás, zarytí odporcovia vedy a techniky. Tiež mi je to ľúto. Kam sme sa to len dostali? - položím si filozofickú otázku niekoľkokrát denne. Možno by sme sa mohli stretávať, trebárs každý deň o šiestej, po pracovnej dobe, lebo dovtedy všetci tvrdo pracujeme aby sme sa uživili. Veru, doba je ťažká a už to nie je čo to bývavalo. Na týchto stretnutiach by sme mohli spoločne klásť verejnosti otázky čo nás trápia. Napríklad "kam sme sa to dostali?" alebo "čo len z tých mladých bude". Môžeme pridať aj suché konštatovania, lebo i tie majú svoju váhu. Trebárs "za mojich čias by sa toto nemohlo stať" alebo "keď som ja bol mladý..." Možno, ak by sa sila našich hlasov doniesla až ku kompetentným, dostali by sme aj odpoveď... Ale kto sú kompetentní? Obávam sa, že my sami. Vždy sa nám to vráti ako bumerang. My sme si urobili tento svet takým, akým je. Je plný emailov - nie listov, mobilov - nie pevných liniek, skenerov, tlačiarní, videokamier, foťákov a mnohých ďalších technických vychytávok, ktoré bohužiaľ neviem, na čo slúžia (ale zistím :). Tak prečo sa stále sťažujeme?
Vrátim sa na začiatok. Som PN. Sama doma a so svojou fóbiou z telefonovania prakticky bez kontaktu s okolitým svetom (ak nerátam televíznych moderátorov). Príšerne sa nudím a priam fyzicky cítim, koľko vecí mi uniká, koľko informácií preteká pomedzi prsty. Urobím klik, obrazovka zažmurká a som tam. V tom pestrofarebnom digi-svete. Chýbajú mu síce vône, chute či dotyky, no spojím sa s kolegyňou, rodinou i školou a všetkým dám vedieť, že stále som. Len trochu chorá. No a fejsbúk. Krásny vynález. To množstvo ľudí, ktorých pre mňa objavil, vytiahol zo starých spomienok a oprášil... To množstvo drobných každodenných informácií, ktoré o nich viem. A keď sa stretneme, tak nebudeme tápať v hlbinách mysle, kedyže to bolo naposledy, čo sme sa videli?
Viete čo si rada predstavujem? Seba ako starenku, ktorá je šťastná. Nečíha na mladých susedov spoza záclonky, ani nešpehuje, či tá mladá z vedľajšieho vchodu prišla domov načas. Nešteká na nikoho v električke, nepoužíva slovná spojenia "tá dnešná mládež" a "nemáte úctu k starým ľuďom vy banda jedna" (doplnené o pohyb bakuľky vo vzduchu), nefrfle na dôchodok. Žije tak ako ostatní. Je súčasťou spoločnosti. Nerobí si vrásky, neberie sa príliš vážne. Posiela vnúčatám emaily a prezerá si ich fotky. Trebárs aj na fejsbúku. Hoci v časoch, keď ja budem babičkou, bude už chudáčik úplne, ale úplne out. A ja, spolu s pamätníkmi, sa v kaviarni na rohu budeme sprisahanecky smiať na tom, ako sme sa kedysi pridali do skupiny "Nevolím Fica". Ľudia, neberme sa/to tak vážne.
