Rozhodla som sa dnes odhaliť svoju totožnosť a zmeniť svoj spoločenský status anonymná strachoprdka (o ktorom aj tak nikto nevedel) na oficiálna. Verím, že tým dodám nádej všetkým, ktorí sa doma v kúte izby strachujú. To je jedno, o čo. Strach je mŕtvolná emócia. Zabíja. Predovšetkým sny. No a potom všetko ostatné.
Aj tak si však myslím, že na strachu je najhoršie to, že naň ľudia reagujú takto:
„Ale no, nepreháňaj..."
„To predsa nesmieš takto brať..."
„Čo zase riešiť?!"
„Ako ti to mohlo napadnúť?"
Proste sa im všetkým zdá, že strach je niečo, čo máte pod kontrolou. Hneď v tesnom závese sa tlačí ďalšie presvedčenie - strach by ste nemali cítiť za žiadnych okolností. Fuj to! Preč s tým! Ideálne hneď a zaraz. Málokto skúma, prečo sa vlastne bojíte. Čo je za tým...
Nie, strach nie je mňamka, po ktorej by sa zaprášilo, ak by bola v ponuke obedového menu. Aj ja by som si radšej vybrala odvahu, nadhľad alebo aspoň „mámnasaláme". Holt, nie každému sa ujde. Možno to poznáte - prídete na obed a menu A („Presne na toto mám chuť!") je už zjedené, menu B („Ak nebude áčko, aj toto postačí!") je tiež fuč a vám zostalo menu C („Len ak by bola vojna a ja mám umrieť od hladu!"). A tak si dáte céčko. Lebo lepší vrabec v hrsti...
Iste, so strachom sa dá urobiť kadečo. Dá sa prekonať, ale aj naučiť. Viete ho vedome poslať preč, ale on sa, beťár jeden prešibaný, dokáže znovu a znovu vrátiť. A rád. Lebo strach je ako bradavica. Keď raz máte v tele vírus...
Dospela som k názoru, že ak sa bojíte, treba to prijať ako fakt. Sami viete, milí strachoprdkovia a strachoprdky, že rady druhých na naše obavy neplatia. Strach si veselo žúruje ďalej, pretože - dôležitá skutočnosť - rácio je na dovolenke (Tu ma napadá, ako to, že priemerný občan má len 20 dní dovolenky za rok a mozog - v niektorých prípadoch - si ju čerpá non stop? Ale to je už iná úvaha...).
Včera, bolo asi trištvrte na jedenásť, som s tým svojim strachom prestala bojovať. Zakopala som vojnovú sekeru a usmiala som sa nad paranojami, ktoré mi práve liezli von z hlavy. No a strach - zmizol. Lebo keď sa nebojím, jeho to nebaví.
KAS (Klub anonymných strachoprdov) funguje síce už nejaký ten rôčik, ale ak ste o ňom doteraz nepočuli, je to úplne v poriadku. Totiž, až doteraz som mala strach zverejniť jeho existenciu a prijať ďalších členov (okrem mňa). Nuž ale, ak by ste sa chceli pridať, viete, kde ma nájdete...
