Už zhruba po minúte ma napadla vtieravá myšlienka, ktorá na mojich kompulzívno-obsedantných základoch nemala ani veľa práce. Nuž, posúďte sami, či to stálo za úvahu. Začala som totiž bilancovať. A spytovať si svedomie - stál môj život vôbec za to? Stihla som naplniť aspoň niekoľko svojich snov zo zoznamu á la Slepačia polievka pre dušu? Nebude na takýto potupný odchod z povrchu zemského priskoro?
Podarilo sa mi užierať sa týmito otázkami a nenachádzaním uspokojivej odpovede niekoľko hodín. Potom som bola unavená a šla som spať. No i v spánku sa mi objavovali výjavy bublajúcich sopiek a popraskaných tektonických platní.
Ráno prišlo nečakane, práve keď som sa topila v prívalovej vlne tsunami. Len čo som rozlepila oči a zistila, že ešte žijem, zaútočila vtieravá myšlienka opäť. Stálo ma nemálo energie presvedčiť sa o nízkej faktografickej úrovni včera vzhliadnutého dokumentu, no podarilo sa. Zapla som obranné mechanizmy, dokument sparodovala a bolo to. Že otázka visela stále vo vzduchu ma netrápilo. Veď už o dva roky je tu ničivý hurikán, snáď ju tiež odveje do večných lovíšť.
Dnes som bola v práci. Výnimočne som do nej kráčala s nechuťou, lebo som necítila satisfakciu za moju obetu - namiesto poctivej Péenky až do konca týždňa som spod perín vyliezla už vo štvrtok. Potrebovala som totiž otvoriť istý vzdelávací kurz a necítila som z toho vôbec žiadnu radosť. Všetko ma obťažovalo a hnevalo až do momentu, kedy som si sadla nad materiály a začala sa pripravovať. Ako mi hodiny za chrbtom tikali do rytmu a hodiny ubiehali, preladila som sa na inú vlnu. Nadšenie prebilo aj stúpajúcu teplotu, ktorej bolo chuderke ľúto, že už nie je stredobodom záujmu, a gradovalo smerom nahor.
O štvrtej som vošla do našej vzdelávacej miestnosti a ako správny pedagóg slušne pozdravila. Lavína pozdravov a iných reakcií (Ako sa máš? Už si zdravá? Chýbala si nám!) nenechala na seba čakať ani sekundu. Po dvoch hodinách práce, smiechu, diskusii a pohody som si vydýchla. Od úľavy. Pochopila som, že ak by bol koniec sveta hoc aj o dva dni, zanechala som tu po sebe iste aspoň čosi. A to mám ešte dva roky. Teším sa na ne.
PS: Ďakujem všetkým účastníkom kurzu za nákazlivý smiech. Dnešný deň stál za všetky konce sveta.
