zbohom fatalizmus II. stres faktor

Nepoznám človeka, ktorý by sa aspoň raz v živote necítil byť v strese. Zároveň nepoznám nikoho, kto by bol v strese viac ako ja. Nemôžem to zvaliť ani len na rodinnú anamnézu, lebo moji rodičia sú oproti mne najväčší flegmatici na svete. Niekedy som v strese ešte aj keď spím. Vtedy zvyčajne vstanem, idem na záchod a cestou rozmýšľam o tom, čo všetko musím na ďalší deň urobiť. Mám 22 rokov a krvný tlak mi striedavo stúpa a klesá priemerne 10 krát za deň. Tak som zamyslela... Fakt sa s tým nedá niečo robiť?!

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Všetko začalo toho krásneho dňa, keď som sa rozhodla, že už budem zodpovedná, budem sa slušne správať, pracovať a zarábať si na seba. Aj dnes si myslím, že to bolo veľmi ušľachtilé rozhodnutie. Horšie je, že som extrémista. Moja životná krivka rozhodne nie je nejaká rovná čiara, ani len sínusoida. Buď som úplne hore, alebo úplne dole. Buď som zodpovedná úplne, alebo vôbec. Viem, ľuďom, ktorí ma poznajú teraz, možno ani nenapadne, že niekedy som aj ja mala niečo na háku, či saláme, či všelikde inde:). Mirka dnešných dní chodí všade o 15 minút skôr, kupuje si miestenky aj do vlaku, o ktorom vie, že v ňom pôjde sama, kontroluje si 100 krát denne či má doklady, kľúče, peňaženku a mobil a vôbec – neverí nikomu a ničomu. Ani sama sebe. Žijem v strese, ktorý trvá non-stop. Ak sa aj stane, že mám deň voľna, celý ho strávim tak, že rozmýšľam nad tým, ako je možné, že mám voľno a hlodajú ma pochybnosti, že som niečo zabudla. Svoj deň mám rozvrhnutý na minúty. Desia ma voľné miesta v diári, desí ma všetko čo zaváňa neistotou. Priateľ ma musí stále uisťovať, že ma ľúbi, flexibilná práca by ma zabila a ak je môj vopred naplánovaný program ohrozený inou osobou, nemám pokoj kým sa to nevyrieši. „Ach Bože“, pýtam sa niekedy seba, Boha a všetkých naokolo, „čím som si tento večný stres zaslúžila?“ A Boh mlčí. Nemá k tomu čo dodať. Stres nepozná, lebo je všemohúci a keď chce, môže si trebárs predĺžiť víkend, aby všetko stihol.

Mám však tušenie, kde a prečo začalo moje trápenie. V Praze blaze, hovorí sa. V Praze je to ale taky nĕkdy pořádnĕ tĕžký, vole. Hlavne keď sa chováte nerozvážne. Ospravedlňujem si dnes svoje chyby mladosťou – pochabosťou. Snažím sa poučiť sa z vlastnej skúsenosti a práve preto, že sa snažím predísť nepríjemnostiam, fungujem v neustálom stave pohotovosti. Niečo ako režim na mobile. Tichý režim, normálny... No a ja som režim stres. Moje zmysly pípajú takmer neustále. Stále sa im niečo nezdá, stále je tu potencionálne nebezpečenstvo. Vypínam len občas, keď sa vybijú baterky.
Kiežby som tak stratila nabíjačku!