Napríklad na také "čo oko nevidí, srdce nebolí". Až keď sa ucho dopočulo, čo sa deje za jeho vlastným chrbtom, a ďalší zmysel len podporil tieto tvrdenia, zabolelo to. Pred prvou ozajstnou zradou to bola len prázdna fráza.
Mám rada naše príslovia. Aj porekadlá. Nikdy som si nevedela zapamätať, ktoré je ktoré a aké kritériá delia tie múdre ľúbozvučné vety vo dvoje. Isto im na vážnosti pridáva aj fakt, že do našich životov ich vštepí autorita, niekto starší a skúsenejší, niekto, kto už vie, čo znamenajú. Aspoň u mňa to tak bolo. Snažila som sa ich udržať v hlave čo najviac a darilo sa mi to pomerne úspešne. Podobne to bolo aj s pesničkami a básničkami. Hoci tie ma nikdy tak nebrali. Tajomstvá v nich ukryté som odhaľovala rýchlosťou svetla. Také "komu sa nelení, tomu sa zelení" - to už bol ťažší oriešok...
Dnes z pamäte vylovím len zopár. V istom momente svojho života som spozorovala, že pieseň, ktorú starká nôti, mi síce povedomá je, ale jej slová sa mi zdajú cudzie. Najprv som zachovala pokoj. Možno starká zabudla, vek na to má, a dosadila rýmy podľa vlastného vkusu. Keď som však začala opatrovať malú Lenku a chcela som jej predať nejaké tie čriepky ľudovej slovesnosti, došlo mi, že chyba nebola v starkinej pamäti. Ale tej mojej.
Chýba mi tá kôpka múdrostí z dielne mojich predkov. Z času na čas, keď viem, že k situácií, ktorú práve prežívam, sa viaže pekné príslovie či porekadlo, hľadám si ho podľa kľúčových slov cez google. Príde mi to smiešne i smutné zároveň. No snažím sa. A teším vždy, keď mi samo od seba príde na um, že pod stromami dvakrát prší. Hoci zlé to nebude ani vtedy, keď táto Medardova kvapka konečne dokvapká...
