Opäť bolo všetko upršané. Mraky na oblohe len zvýrazňovali sivosť petržalských megalitov. Dáždniky končili v smetných košoch, lebo víchor, ktorý dul pomedzi paneláky, ich rad radom lámal. V takéto dni sa snažím vytiahnuť zo skrine najpestrejšie kúsky. Robí mi dobre, keď v tej sivote a chmúrnosti aspoň v odraze mláky zbadám hrejivú, teplú farbu. Obdobne to dopadlo dnes ráno. Vyhrala to tyrkysová a ružová. Kráčali sme spolu odvážne smerom k zastávke, na ktorej sa krčilo niekoľko šedivých postáv. Bol to žalostný pohľad.
Zastávka nebola malá, no odhodlanie spoluobčanov ubrániť si ju pre seba, tiež nie. A tak všetci, ktorí nestihli prísť skôr, postávali na daždi, hoci ak by sme sa pomkli... Pripomenulo mi to smutno slávnu scénu z Titanicu, ktorý sa potápa a záchranné člny plávajú preč poloprázdne. Smotánka sa predsa nebude tlačiť... My ľudia sme na seba zlí. O tom nemám najmenšiu pochybnosť.
Ja, tyrkysová a ružová sme tiež stáli na daždi. Viem, že som vyzerala ako papagáj. A zachytila som aj váš zloprajný pohľad, milá pani, keď som si dovolila pousmiať sa. Pozerala som sa do tej šede a videla len zvraštené čelá. Otrávené prešľapovanie z nohy na nohu. Nervózny pohľad na hodinky a štipľavý komentár o večnom meškaní. Nikto sa netešil z nového dňa. Ani jeden človek. Boli to tí istí dospeláci, na akých som hľadievala ako dieťa. Niektorí dokonca stále s rovnakou trvalou, kožákom i silónkami. Ale úžasní sa mi nezdali ani trošku.
V dospelosti sa človek prestane hrať. A tešiť. A usmievať. Práca je otrava, šéf nespravodlivý, kolegovia klebetní, jedlo zdražuje, politici klamú, na nič nemám čas, stále som v strese, MHD mešká a ešte aj ten dážď si dovolí padať. Tieto posolstvá si odovzdávame každý deň a utvrdzujeme sa navzájom v tom, že náš život s osudom sa spriahli proti nám. Nuž, s takýmto prístupom sa ale netreba čudovať, že všetko je naozaj tak, ako vravíme. Totiž na prd. Svet dospelákov je smutný. Plný problémov, hypoték, vrások, urážok, pýchy i sebeckosti, plný koľko a čo za to. Vás to takto baví?
