Neviem a asi ani nezistím, čo všetko v ten nešťastný večer ovplyvnilo moju náladu. Smäd, hlad, kopa práce na stole a neochota pustiť sa do nej, studené nohy alebo pieseň od Mobyho?
Nie je nám súdené vedieť všetko. Hoci mňa osobne nezvykne toto konštatovanie zastaviť pri skúmaní nepreskúmaného, moje včerajšie rozhodnutie rýpať sa v minulosti, v prítomnosti a v budúcnosti, sa neukázalo ako veľmi šťastné. Všetko to začalo mojím príchodom z práce. Na posteli, pri čaji a deke som trocha pookriala a zabudla na čľapkanicu na chodníkoch. Zapla som ten pekelný prístroj (notebook) a prihlásila sa na diabolskú stránku (facebook). Z rádia sa ma niekto srdcervúco pýtal „Why does my heart feel so bad?“ a ja som podľahla sebaľútosti a zamyslela sa.
Priatelia. Virtuálne mám momentálne 53 priateľov. Nestretávame sa, ak tak len sporadicky, ale často vôbec. Niektorých som nevidela od maturity, niektorých hádam aj dlhšie, a predsa mi vždy zablikajú na zeleno, keď sa tiež prihlásia. Tu niekde začali moje úvahy o zmysle takýchto priateľstiev. O posielaní si virtuálnych darčekov, zmrzlín, úsmevov a dokonca objatí. A tiež kadečoho iného, zbytočného a bezcenného bez osobného kontaktu.
Náhle mi prišlo ľúto. Ľúto všetkých tých hodín, ktoré trávim zhypnotizovaná pred monitorom a čakám na správu (akúkoľvek a od kohokoľvek). Ľúto za všetkými tými dňami a nocami, ktoré som trávievala v spoločnosti blízkych ľudí a ktoré teraz prežívam v strese, alebo vypĺňam spaním, lebo som už „stará“ a ráno treba vstávať do práce.
Po tomto záchvate nostalgie, som myšlienky nasmerovala do ešte ukrytejších zákutí duše a došla k znepokojivému záveru. Ja vlastne nemám priateľov. Azda ešte pár posledných mohykánov, perióda stretnutí sa však približuje k nule. Mám len virtuálnu realitu, ktorej sa chodím pravidelne nabažiť na pár minút denne. Necítim sa sama, lebo mi mojich 53 „priateľov“ posielam objatia. Vystačím si. Som moderná. Alebo nie?
Je kruté kradnúť ilúzie sama sebe. Na druhej strane som rada, že mi včera nad hlavou zablikala žiarovka a uvedomila som si (okrem plynovej a ekonomickej) priateľskú krízu dnešnej – aspoň teda mojej –doby. Viem, že šanca nájsť dobrého priateľa sa rovná šanci nájdenia strateného kúska puzzle v detskej izbe. Aj preto ma desí moja súčasná situácia. Kde začať s hľadaním? Kde nájsť porozumenie a človeka na rovnakej vlnovej dĺžke?
Mnoho otázok a motivácia k ďalšiemu zamysleniu sa. Ale teraz nie, musím ísť poslať virtuálny pozdrav virtuálnemu priateľovi...
