brigádnická oddysea

V procese socializácie sa nám občas niektoré veci vymknú z rúk. A tak som už vo svojich sviežich pätnástich zarezávala v pekárni. Na stredoslovenský kraj pomerne lukratívna brigádka – 25 SKK/hod. Len sa zasmej Bratislava!
Náplňou práce brigádnika bolo LEN 12 hodín sedieť bez kyslíka a triediť rožky. Neverili by ste, aké horúce sú čerstvo napečené rožky. V porovnaní s tými, ktoré sa na mňa v náklade tisíce kusov valili z pece o štvrtej ráno, sú tie v obchodoch už len vychladnuté kusy cesta. Apropo cesto. Ach, ako len smrdelo... Vôňa brigády bola slako-nakyslá, žalúdok provokujúca a neodchádzajúca. Okná boli zavreté a utesnené.
Pamätám sa na moment, keď som stála na peci (áno, na rozpálenej kovovej peci ), tenisky sa mi roztekali a pán majster ma so škodoradostným úsmevom poprosil, či by som nepozametala (tú pec!)... „Ak ma toto nezošľachtilo...,“hovorila som si vtedy. Mladosť pochabosť.

Kto nezažil, nepochopí to peklo, ktoré sa pred vami otvorí, len čo sa upíšete (hocikomu, ale najčastejšie osobe nápadne pripomínajúcej diabla) roznášaniu reklamných plátkov. Pri každom vchode tá istá spŕška nadávok (mohli by ste byť kreatívnejší, vážení spoluobčania!). S každým ďalším vchodom narastajúci strach. Raz vedľa mňa spadol na zem kvetináč. Keď som pozrela hore, uvidela som na okne rozčapenú tučnú pani. Úsmev od ucha k uchu. Len v očiach smutný záblesk. Asi jej prišlo ľúto, že netrafila. V ten deň som zavesila aj toto remeslo na klinec. 0,75 haliera/kus. Krát tritisíc. Toľko záverečná bilancia.

Bratia Česi majú v talóne ešte vychytanejšie prácičky. Hneď za hranicami sme sa oddane prihlásili v brigádnickej agentúre. Ja plus kamarátka. Prácu sme mali hneď. Šťastné -prešťastné sme v ruke zvierali brigádnicky lístok a tvárili sa, že nám nevadí druh pracovnej činnosti. Pamätám si na tú tlačiarenskú firmu, akoby to bolo včera. Šatňa bez dverí, skrinky bez kľúča. Prestávka desať minút, práca 8 hodín. Pocit, že nie všetko je tu legálne. Ukrajinci a my dve. Po týždni som si uvedomila, že „tudy cesta nevede“. Na tlačiareň však ani krivé slovo! Odniesla som si odtiaľ prvé dva naozaj sa rysujúce svaly na rukách a zničený chrbát. Aj zárobok to bol kráľovský... 3000 Kč/týždeň.

Vymyslela som si teda skúsenosti, a na moje veľké prekvapenie som bola natoľko presvedčivá, že ma prijali do jednej reštaurácie ako čašníčku. Možno to už bolo majiteľovi aj jedno, lebo o mesiac ju mali zavrieť, ale pre mňa to bola skvelá šanca. 500 Kč/celý deň – no nevezmi to:)! Okrem koly, ktorou som najprv zahrkala a až potom ju otvorila (pre istotu nad šéfom a jeho rozkrokom), som spôsobila aj mnohé ďalšie nepríjemnosti. Ale prežili sme. Zocelili sme sa. Schválne hovorím v množnom čísle. Kamarátka skončila ako upratovačka istých pražských internátov. Dnes, keď sama na jednom intráku bývam, chápem, že na jej život to muselo mať obrovský dopad. Je to silná žena. Slovenka.

Kamarát mi hovoril, že raz, keď mu už vrecká, ponožka aj peňaženka zívali prázdnotou, rozhodol sa obetovať svoju študentskú česť a prezliekol sa na jednej akcii za maskota. Samozrejme za peniaze. Tie dnes hýbu svetom. Ale ako sa on hýbal v obrovskom molitanovom kostýme klokana, to si neviem celkom predstaviť...

Nesmiem zabudnúť na tajomný inzerát v novinách : „Hľadáme kolportérov na roznos letákov, bližsie informácie na čísle ...!“ Na čísle ... mi povedali, že bližšie informácie osobne. Cez telefón sa to vraj nedá. Kolega sa smial, že je to nejaký bodrel. Smiala som sa s ním. Až do chvíle, kým som sa neocitla pred červeno vysvietenou Casablancou, ktorej popisné číslo sedelo s tým z inzerátu. Aj tak som vošla. Už len pre tú srandu. Veď koľko krát za život má slušný človek šancu vojsť do bordela s vysvetlením, že reaguje na inzerát? Babica v leoparďom overale ma zasvätila do tajomstiev inzerátu a nezabudla dodať, že je to protizákonné. Tak som sa slušne poďakovala a šla zapiť tú atmosféru.

Núdza ma primäla k činom. Keďže som sa neodhodlala vykonávať protispoločenskú činnosť a nadháňať ľudí do bordelu, musela som sa poobzerať po inej brigáde. A tak sa stalo, že som sa ocitla v červených trenírkach a la Mitch B. uprostred plavárne, ktorú som mala vyumývať. Spomenula som si na kamošku, ktorá práve niekde v diaľke umývala internátne vécka a kľakla som si k handre. Čo ťa nezabije, to ťa posilní...

Zámerne nespomínam zárobky. Nemôžem si z nich totiž už robiť srandu. Boli to seriózne peniažky, adekvátne k činnostiam, ktoré som vykonávala. Nejde však len o peniaze. Vývinový reťazec, ktorý začal šialenou brigádou v pekárni končí prácou vysnívanou... Aj takéto sú cesty Božie. Pre ateistov obmena : Aj takéto sú cesty. Do cieľa sa dá dostať viacerými spôsobmi. Ja vám neviem. Šla som síce poriadnou okľukou, ale aspoň som sa pri tom dobre zabavila... A samozrejme – zušľachtila:)!
Brigádam zdar – akú najhoršiu ste zažili vy???