Sedím v čakárni na autobusovej stanici, čítam knihu a zároveň vnímam svet okolo. Oproti pani v stredných rokoch ticho sedí. V očiach jej svieti životný smútok. Občas zdvihne zrak a pozrie na klebetiace napoly kričiace baby, avšak hneď pohľad sklopí a ponára sa do svojich myšlienok. Vedľa sediaca príjemná babička v skladanej sukni s neprítomným úsmevom rozmýšľa nad tým, čo navarí svojmu vnukovi.
Vrátim sa ku klebetiecej štvorici. Rozoberajú všetko... od kostolných klepov až po "tú dnešnú prepočítačovanú mládež". Otvoria sa dvere, vošla pani pracujúca v malom informačnom okienku. Keď za sebou zavrela dvere, chcela som sa vrátiť ku knihe. Ešte som sa na chvíľku zamyslela nad tým, či je život taký zlý ako si mnohí ľudia myslia, či sa naozaj ani občas necítia dokonale šťastný... Pozriem do knihy a po pár riadkoch čítam:
- Ako sa vlastne máš ty? - spýtala sa mama neskôr.
- Vôbec neviem, čo sa deje. Mám zase pocit, že mi niečo tajíš. Nevyzeráš dobre.
- Necítim sa šťastný.
- Istá bežná dávka nešťastia už k životu patrí. Je skoro nevyhnutná. Je to ako s povolenými hodnotami znečistenia ovzdušia. Keď tam nie sú, cítiš sa divne, ani nevieš prečo.
- No dobre, ale sú aj miesta, kde je vzduch celkom čistý.
- Samozrejme, že také sú. Napríklad Grónsko. Ale kto by tam chcel žiť?
