Myslím, že nie som jediná, ktorú tieto prvé sneženia vylákali na osamelú prechádzku prírodou. Len tak ísť rovno za nosom, na ktorom sa roztápajú nezbedné vločky tancujúce v povetrí. Všímať si krásu okolo seba, zimnú belobu, ktorá sa súvisle nadpája na horizont, čím vytvára pocit nekonečnosti. Kráčam, a ticho okolo mňa narúša sneh vŕzgajúci pod mojimi nohami, akoby chcel niečo povedať, pošepkať mi, že prišla zima. Kráčam pomaly a keď sa otočím, zisťujem že moje stopy zmizli. Vločky sa uložili na ich miesto, aby zamaskovali moju prítomnosť, aby ma z prítomnosti vymazali. A tak kráčam ďalej a rozplývam sa nad tancom vločiek, nad tou synchronizáciou pri vražedných pádoch. Nielen ja mám radosť zo snehu.... I nahé stromy sa potešili, že ich nahota bude aspoň trocha zahalená bielym plášťom a radostne naťahujú konáre k nebesiam akoby vraveli "Poďte ku mne maličké." Pod stromom kráča mačka. Jemnučko našlapuje na čerstvú snehovú perinku a pri každom kroku jemne potrasie labkou. Keď ma zbadá zablysknú sa jej oči a už jej niet. Zostali len stopy v snehu, ktoré tak isto, ako moje, pomaly miznú. Opodiaľ šantia deti. Naháňaujú a guľujú sa okolo snehuliaka. Hops, zhodili mu nos. Malé dievčatko zastane, pozrie na mrkvu, potom na snehuliaka. Podíde bližšie a niečo šepne snehuliakovi do ucha. Nikto nevie čo, je to ich tajomstvo....Potom sa zohne a nos mu vráti, usmeje sa a beží za matkiným hlasom, ktorý ju volá dnu. Pokračujem ďalej po pustej ulici, stmieva sa, už vyšli prvé hviezdy, čoskoro sa zapnú neóny. Milujem pohľad na padajúci sneh vo svetle neónov. Vyzerá to, akoby vločky padali z lampy a pritom pokrývali celý svet. V dialke počuť ešte posledné lopaty odhŕňajúce masy snehu... Dedina sa chystá na noc netušiac, že ráno bude prikrytá mnohonásobne väčšou vrstvou snehu...
