V nedeľu (5.10.2008) sme zo školy šli na výlet. Prvý a tak isto tretí deň sme strávili na Slovensku, ale v pondelok 6.10.2008 me sa vybrali do Auschwitzu a do Birkenau, pre niektorých známy taktiež ako Osvienčim.
História
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau (Konzentrationslager Auschwitz-Birkenau) bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor počas vlády Hitlera. Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané. Práce začali sovietski vojnoví zajatci (najmä Poliaci) privezení sem z hlavného tábora Auschwitz I. V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil!
Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené boli tehlové domy. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vyvstala potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity. Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb. Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť. Po okraji obytných blokov sa nachádzali „hygienické zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umývariek.
Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ - triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. V zadnej časti tábora boli vystavané 4 plynové komory, v ktorých boli pomocou jedu cyklónu-B hromadne vraždení ľudia z prichádzajúcich transportov, ale tiež chorí väzni, pri ktorých sa nepredpokladalo skoré zapojenie do práce.
Prvá plynová komora začala fungovať v marci 1942. Postavená bola v jednej z pôvodných hospodárskych budov obce Brezinka. Druhá podobná plynová komora bola dostavaná v júni. Koncom roku 1942 sa začala stavba veľkej plynovej komory pre asi 2000 ľudí a krematória II, blízko mužskej časti tábora. Krematórium III bolo dokončené 26. júna 1942, krematórium II 31. marca 1943.
Krematórium II a III boli vybudované ako prezliekárne a veľké sprchy umiestnené pod zemou. Obeti vstupovali do plynových komôr po schodoch, najprv vošli do prezliekárne, kde odložili oblečenie a nahí potom vstúpili do plynovej komory. Jednalo sa o betónovú miestnosť, ktorá bola prepojená s povrchom vetracími komínmi. Vojaci SS tadiaľ sypali do vnútra jedovatý plyn. Keď už vnútri komôr nezostal nikto nažive nahnali do vnútra väzňov Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých zubov a vlasov mŕtvych. Následne mŕtve telá odvliekli do krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Popol sa sypal do veľkej jamy blízko krematória. V priebehu času sa pre upokojenie väzňov, ktorých čakala poprava, umiestnili na vchod do komôr nápisy uvádzajúce, že sa jedná o sprchy, v komore boli inštalované atrapy spŕch a väzňom vojaci SS dokonca rozdávali pred vstupom do komory mydlo.
27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov ktorí neboli schopní pochodu začali urýchlene vraždiť.
Auschwitz dnes
Dodnes sa zachovalo 45 murovaných a 22 drevených barakov. Patrné sú aj zbytky plynových komôr a kremačných jám pre pece. Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov. Dnes sú objekty koncentračného tábora KL Auschwitz I a II pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpení miliónov nacistami prenasledovaných ľudí celej Európy. Pamätník je voľne prístupný bez poplatkov.
Tábor mojimi očami
Kto ma pozná, vie, že som veľmi emotívny človek. Keď sme šli do tábora, šla som tam s vedomým, že ma to vezme, že mi bude do plaču.... Ale nečakala som to, čo som zažila. Prednáška našej sprievodkyne bola tak precítená a tak podrobne vykreslila skutočnosti, že som sa nedokázala sústrediť na nič, len na to, ako tam zomierali ľudia a v akom množstve... Keď sme vyšli z Auschwitzu a naša cesta mala pokračovať do asi 10min vzdialeného tábora Birkenau (ktorý podľa slov sprievodkyne bol oveľa horší ako samotný Auschwitz) nechcela som tam ísť... Mala som pocit, akoby som stratila všetky psychické sily..mala som pocit, že keď budem ešte chvílu počúvať o tom utrpení, tak mi praskne srdce od bolesti. Chodila som po chodníkoch, budovách a ovedomovala si, že každým krokom stúpam na miesta kde možno ležali nevládni, alebo mŕtvy ľudia. V múzeu boli ukážky vecí, ktoré esesáci nestihli zničiť pri svojom úniku. Obrovské množstvo vecí... niekoľko sto, možno tisíc kilogramov vlasov, okuliarov, topánok....V múzeu nebolo povolené fotiť, ale vo vonkajších priestoroch fotenie povolené bolo...zo začiatku som fotila, ale postupne počúvaním sprievodkyne mi to prišlo hlúpe... potom som už ani nefotila, prišlo mi to ako fotenie esesákov, ktorí si bezprávne fotili umierajúcich ľudí...síce my sme ľudí nefotili...Ale ani pózovanie pred foťákom podľa mňa nebolo na mieste... Najviac ma rozplakalo rozprávanie ako vystrielali jednu rodinu... Najprv batoľa, deti, starých rodičov, mladú matku a nakoniec otca.... Zdrvujúce boli aj opisy každodenného života Židov, ktorí boli odsúdení na život plný utrpenia len tak, z niečieho rozmaru.
Odkazy na videá
http://www.youtube.com/watch?v=VdP4k4XhvQI&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=01f8hqGJsO8&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=em6uMLw4at8&feature=related
