Predstav si park... chodníček čo sa kľukatí medzi stromami, opadané jesenné lístie, jazierko, po jeho hladine sa kĺžu kačice (áno, tie Holdenove), po tom chodníčku kráča človek... poznáš ho, ale nie si si istý či tak ako voľakedy... je to už pár rokov čo ste sa videli... pomalými krokmi sa čoraz istejšie pohybujete k sebe... zastavíte asi meter od seba...nesmelo sa pozrieš do jeho očí a zbadáš v nich tú dávnu iskru...usmeješ sa... nepovieš ani slovo pristúpiš k nemu a obijmete sa.... potom sa len tak prechádzate po parku ako voľakedy, keď ste boli mladí.... zastavujete sa na známych miestach, užívate si spoločnú chvíľu.... chýbali ste si.... veľmi.... spomínate.. na problémy, radosti, školu,... hovoríte o práci, rodine... cítite sa akoby tie roky medzitým neboli...ale pritom ste tak starí....
Predstav si dvoch ľudí…. priateľov….. poznajú sa dosť dlho, sú veľmi dobrí priatelia… život ich odlúčil…ale po rokoch sa stretli…strávili spolu pár hodín…stmieva sa…a oni sú nútení zasa sa rozlúčiť….a ani jeden nevie…kedy sa stretnete….
Nechcem byť tým človekom, ktorý sa zjaví raz a pár rokov… ktorý sa nebude mať komu zveriť… Nechcem byť roky sama a jedným popoludním si to celé nahradiť…. Nechcem…
