V prvom ročníku po pár týždňoch väčšina z nás vedela, že nebudeme len taký hocijaký kolektív. Tešili sme sa do školy, samozrejme na kecanie cez prestávky. Medzi prvé spoločné zážitky patrili imatrikulačky. Spoločný spev, zoznamovanie sa so školou, ale aj strach z úloh bol prvým tmeličom nášho kolektívu.
Postupne sme sa aklimatizovali, čas plynul a prišli Vianoce. Osoby, výnimočné ako my, si nemohli urobiť len také obyčajné posedenie pri keksíkoch. Naši kreatívny chlapci si pripravili vtipnú scénku a neskôr sme si vzájomne vymieňali darčeky. Výlety ako Viedeň či Praha poukázali na našu zodpovednosť. Branecko – plavecký na našu schopnosť zabaviť sa, súdržnosť a samozrejme športového ducha. Avšak v našom triednom denníčku nie sú zapísané len školské akcie. Koncerty, vinice, opekačky, diskotéky, zábavy, či športové akcie, nič nám nebolo cudzie.
Teraz tesne pred koncom si uvedomujeme ako si budeme chýbať... Možno sme sa občas hádali, hnevali jeden na druhého, ale to už k ľuďom patrí. Istý ľudia vravia, že náš kolektív nie je dobrý, že nie je úprimný... myslím, že hovorím za všetkých, keď tvrdím, že úprimní sme! A to viac, ako by bolo treba... problém je len v tom, že niektorí ľudia nevedia výnimočnosť nášho kolektívu pochopiť.... Skrátka a dobre, my sme sa našli!
