Predstavte si situáciu, že ide partia a jeden chalan neide..tak ho jedna baba začne prosiť aby šiel, aj keď on dáva jasne najavo, že nechce. A ona toľko do neho hustí, že nakoniec povie dobre idem... Nie je to povrchné? Idem lebo to tak strašne chce? Pre mňa niečo také nemá význam... ten človek pôjde keď bude chcieť sám a vtedy to má pre mňa hodnotu. Pretože chcel ísť, chcel ísť so mnou, s nami a nie lebo ho niekto "nútil". Preto ja osobne nikoho nepresviedčam, aby so mnou šiel...ke´d tam má byť preto, lebo som to chcela ja, tak tam byť nemusí...
Tak isto je to z rozhovormi, keď sa nechcem s niekým rozprávať tak mu to poviem alebo sa nejak normálne vyhovorím, ale nerozprávam sa s ním zo slušnosti. Je to plytké... možno je chyba vo mne, že nechcem prežívať "plytké veci", vo všetkom hľadám hĺbku,city... Ale musíte uznať, že nie je nič bolestivejšie keď vám niekto povie "Ľúbim ťa" alebo "Mám ťa rád" len preto lebo vie, že to chcete počuť... ono to má miliónkrát väčšiu silu, keď to povie od srdca... sám od seba...
Možno práve preto nie som šťastná tak, ako ľudia okolo mňa... Lebo oni sa vedia tešiť v podstate aj z neuprímných vecí a možno si to ani neuvedomujú....
