Chce to niečo náročnejšie. Sám navrhujem Chatu pod Suchým (dôležité, lebo nemám neskôr komu čo vyčítať..). Mladí kontrolujú trasu cez intertnet a zisťujú, že je to podobne náročné ako letná Magura. Na ňu mám príjemné spomienky. Tentoraz okrem psa berieme aj mačky. Rovných 20 kúskov. Prezieravé rozhodnutie...
Ešte netuším, že sa vyberám na svoj súkromný Blair Witch. Legendárny filmový horor v niekoľkých spracovaniach. Aby ste sa naladili na správnu nôtu, pustite si trailer.
Ak sa vám nechce alebo máte strach, možno na vytvorenie nálady postačia aj nasledovné obrázky z inkriminovaného videa.
Dnes budem vzhľadom na úbytok síl a pribúdanie bolesti v komentári neobvykle stručný...
Parkujeme kúsok za mostom tunela pri Strečne, kúsok od značky zákaz vjazdu. Pod ňou sú štýlové tabule. Aj nasledujúce turistické značenie je originálne.
Zasneženou cestou prechádzame okolo nedostavanej chaty (musím ju neskôr preskúmať, je to zjavne nádejný Černobyľ) a studničky s básničkou pre smädných pútnikov až k prístrešku, kde nasadzujeme (podobne ako húfy ostatných pútnikov) mačky. Konkrétne ja na dcérkinom zábere (nebudem sa tváriť, že je to selfie) používam zaujímavú techniku obúvania...
Zatiaľ pohoda.
Prvý pomerne strmý úsek nás dovedie k zrúcaninám Starhradu. Je v rekonštrukcii, nemáme teraz čas na prehliadku, ale raz sa určite vrátim. Na plechovej búde je papier s prosbou lupičom, aby zámok nevylamovali, je tam len náradie a materiál na rekonštrukciu. Zapíšem našu zostavu do hradnej knihy a pokračujeme. Pokocháme sa výhľadom na meander Váhu a cestu ("tam okolo Strečna, cesta nebezpečná").
Stále pohoda, začínajú sa ale ozývať kĺby pravej nohy. Najviac koleno. Blíži sa závod našej snehovej kráľovnej Peti. Napodiv, chytám signál a za pochodu si vychutnávam jej jazdu.
Dobiehame partiu známych, ponúkajú nás trúnkom. Dám si jeden (neskôr analyzujeme, že príčina mojich potiaží bola v tom, že som si nedal aj do druhej nohy. Tej pravej...
Pokračujeme ďalej. Po kolene sa čoraz výraznejšie ozýva aj bedrák.
Míňame lesnú kaplnku, začínam za zvyškom výpravy zaostávať. Vedúci sa ale ku mne pravidelne vracia...
Ono čakajú ma aj ostatní členovia výpravy. Problém je ten, že pokiaľ oni pri tom čakaní oddychujú, ja šlapem prakticky bez oddychu.
Koleno už začína byť otravne neznesiteľné (alebo neznesiteľne otravné?).
Začínam v lese vidieť samé bizarnosti.
Nie, táto cesta nie je cieľ. Cieľ je CHATA!
Strácam pojem o čase. Nie však o bolesti...
Civilizácia (aspoň náznaky)!!
Dočkal som sa...
Bolí už aj členok. Ale sme v CIELI!! Zaujímavé je, že pri tých davoch ľudí a mojom tempe vojnového invalida nás ich obiehalo minimum. Parťáci s trúnkom došli za nami hádam pol hodinu...
(ešte mi nedochádza, že treba zísť aj dole. A to je spravidla ešte väčšie utrpenie).
Ale teraz si treba vychutnať chatu a jej pohostinnosť.
Chata (a kozy) (a pes na stole)
Na chate je mrte ľudí (a psov). Prichádza stádo kôz a začína štekací koncert. Našu beštyju musíme vyložiť na stôl. Kozy sú oprsklé, pri troche nepozornosti strkajú hlavy až do tanierov.
Naša výprava si vyberá z menu a začína hostina. Treba nabrať síl na spiatočnú cestu.
Nadišiel čas na cestu späť
Hríbik nám ukazuje smer. Z ťažkým srdcom opúšťame chatu. Beriem si paličky, bolesť už je globálna.
Ešte posledný záber.
Čo to??? Noha podkĺzáva, foťák letí z ruky....
V nájdenom mobile bolo nahraté video trasy:
Suché fakty: dĺžka 11,4 km čas 6 hodín 26 minút prevýšenie 878 m
Že tu niečo nesedí?
Že tu niečo nesedí?
Nesedí???
Máte pravdu. Ale o tom nabudúce. Vlastne antichronologicky minule...
