Po Štiavnici bude trilógia Viem, čo som robil minulé leto.
Vychylovka, Magura a Tríbeč. Ten je dokonca predpredminulé leto, ako malé bezvýznamné alibi nech mi slúži, že v 2019-tom som ešte neblogoval...
(kráľovná turistických blogov Irenka Šimuneková vie, prečo každú túru spracuje do blogu hneď, najviac do troch dní. A to chodí neporovnateľne viac, ako ja...)
Dnes to bude prechádzka mojim "rodným mestom". Aj keď v mojom prípade pojmy rodený Martinčan a rodený Marťan delí tenká čiara. Po narodení som v Martine strávil možno týždeň - dva, potom som ho tesne "lízol" na výške, keď sme boli na lyžiarskom kurze na neďalekých Martinkách no a bližšie som ho začal spoznávať až v závere výšky, keďže moja frajerka bola z môjho rodného mesta (nie, nie je marťanka :-).
Ale o tom neskôr, začnime prechádzku.
Ako sme zvyknutí už od Štiavnice, bude to bez ladu a skladu. Ak vám budú chýbať niektoré dominanty mesta, skúste inú cestovku :-).
Dáme si na lavičke pauzičku. No akože to je s mojim rodiskom?
Rodený... Kozmopolita?
Vo všetkých dokladoch mám uvádzané rodisko Martin. Ale objektívne sa rodeným Martinčanom necítim (už som naznačil v úvode). Totižto...
Manželstvo mojich rodičov bolo ako z telenovely.
Stretli sa vo Vyšných Hágoch.
Zdravotná sestrička a pacient s kostnou TBC. Po operácii s jednou nohou kratšou a doživotným krívaním. Ani to švárnu sestričku neodradilo a bola svadba. Usídlili sa v Tatranskej Polianke. Otec prerušil štúdium na Hutníckej fakulte v Košiciach a zamestnal sa ako laborant.
Čoskoro pribudli do rodinky dve deti. A tu nastupuje logická otázka. Nie je Martin z Tatier troška od ruky?
No je. Ale vraj popradský špitál nemal vtedy u tatranských sestričiek dobrú povesť. A tak niektoré chodili rodiť do Martina...
Vráťme sa k rodisku. Také s citovou väzbou vlastne nemám. A nie je ním ani Tatranská Polianka, keďže v nej som strávil len 5 rokov života. To už viac mám spomienky na starorodičovské grunty na Spiši a Gemeri...
No, ideme ďalej.
Reklamná pauza.
Koniec reklamnej pauzy.
Dokončíme prechádzku hlavnou triedou.
Spomínal som Martinské hole.
Prvýkrát som ich okoštoval v druháku z výšky. A bola to láska na prvý pohľad. Teda neviem, či obojstranná, ale u mňa jednoznačne.
Nič na tom nezmenilo ani rozpačité zoznámenie, keď som sa na hornej stanici lanovky, súc nezvládnuc koordináciu batoha na bruchu a vrávorajúcich lyží v ruke rozpleštil na betóne ako žabiak.
(smutný koniec sedačky som zmapoval v prvom Černobyle, viď prvý súvisiaci článok).
Úžasné zratrakované svahy bez nejakých záludností, dĺžka tak akurát a počasíčko celý týždeň bez jediného mráčika (čo teda nebola priama zásluha Martiniek, ale to vtedy neriešite a vnímate to komplexne.
Viac o zážitkoch z lyžovačky v druhom súvisiacom článku, najmä s našim inštruktorom Vladom Šťastným, najstarším bratom slávneho hokejového tria. Bol tam z celou rodinkou a jeho syn provokačne nosil čiapku Quebeck. Ako som sa neskôr dočítal, jeho manželka sa stala obeťou lúpežnej vraždy...
Prechádzka bude pokračovať k Národnému múzeu.
Opäť chvíľku posedíme. Presunieme sa v čase o tri dekády.
Manévre 1991.
Keď sme po revolúcii mysleli, že tento prežitok "slúženia socialistickej vlasti" zo zálohy zanikol, prišiel mi povolávak. Našťastie nie ako základná vojenská služba, keď som narukoval do Nového Města pod Smrkem, do hraničného cípu troch štátov, z ktorých dnes existuje len Poľsko. ČSSR za rozdelila, NDR naopak zlúčila.
No kde asi? Predsa do Martina :-). Prečo by som tu o tom asi písal...
Mali sme ani nie ročného syna a tak na ten čas šla manželka s ním k rodičom. A ja po skončení zamestnania šup do civilu a za nimi. Mal som na rodinku viac času, ako v civile, kde som učil, viedol krúžky, opravoval po večeroch písomky...
V kasárňach náplňou mojej práce bolo...
Poviem to slovami podplukovníka, ktorý nás zadeľoval.
Začal najvyššími šaržami, kapitáni a nadporučíci. Zaradení poväčšinou na veliteľské pozície k mužstvu. Po poručíkoch sme ostali dvaja podporučíci. Podplukovník zjavne znervóznel. Vysvitlo, že pre nás už nemá zaradenie...
"Očujte, vy dvaja. Vy sa budete celé dni tu v kasíne volade zašívať, ale boh vás chraň, jak vás volajaký velitel vymákne..."
(asi po týždni som to nevydržal a pýtal si nejakú robotu. Dali mi protipožiarne školenie. Teda jako kantor som už zažil všeličo, ale tu sa mi za deň v polhodinových turnusoch vystriedalo asi 15 skupín po asi 10 mužoch. A temer všetkých 150 mladých mužov, strážiacich náš pokojný spánok, malo úplne v paži, či môžu hasiť elektriku vodou a či snehovým hasiacim prístrojom zasnežujú Martinky. Hneď po skončení vzali do tých paží cigaretky a zapalovače a venovali sa opačnej činnosti ako haseniu... )
Pokračujeme trasou vzdelávanie. Konkrétne pri Lekárskej fakulte UK.
Vraciame sa do mesta. Budova hotela Turiec mi niečo pripomína...
A bola svadba veselá
(alebo tri plus jedno varovanie :-).
Dátum: Výročie VOSR, ale to originálne.
25. október, moje 26-te narodeniny. Vymyslela moja svokra, čím presunula sobáš z nič nehovoriacej novembrovej soboty. Vraj keď už sa jej najstaršia vydáva, nech je to vo významný dátum. Dodatočne som jej vďačný, nezvyknem na výročie zabúdať :-)...
Ženích aj nevesta narodení v Martine. Typická domáca svadba. Ale my už vieme.
Vážená nevesta, beriete si tu prítomného ženícha dobrovoľne?
Áno.
Vážený ženích, beriete si tu prítomnú nevestu dobrovoľne?
TICHO.
Dalo by sa krájať.
Oddávajúci pozerá raz na ženícha, potom na nevestu. Po nekonečnej chvíli otázku zopakuje...
(to bolo varovanie tretie)
...
Varovanie prvé.
Priestory na hostinu vybavovala manželka sama, ja som si hovel posledné týždne na vojne (nápad so svadbou vznikol spontánne na jednom opušťáku. Napokon, chodili sme spolu už vyše dvoch rokov a vojna ako "skúška pevnosti vzťahu" sa blížila ku koncu).
No a keď sme tam prišli už po vojne dohodnúť podrobnosti, nastal šok. V rezervačnom kalendári v náš deň D bola nejaká seniorská seansa...
(nedorozumenie sa vysvetlilo. Komunikačný šum bol na ich strane. Dvaja prevádzkari to zapísali do rôznych kalendárov. Napokon zrejme usúdili, že svadobčania budú väčšia tržba a seniorov presunuli buď v priestore alebo čase...)
Varovanie druhé.
Cestoval som do Martina deň vopred. A preplnený autobus ma nevzal. Aj keď Milanovi (to je meno šoféra z jedného môjho reces blogu) cestujúci vraveli, že to je ženích. Nepomohlo. Milan čosi zahundral, že raz mi ešte poďakuje...
(šiel som ďalším spojom. U nevesty už vládla mierna nervozita, veď mobily boli vtedy len v sci-fi...)
Varovanie tretie.
Už som písal. Nie, že by som rozmýšľal, či povedať Emily alebo Rachel, ja som to áno aj povedal, len nevesta mi tesne predtým vypla zvuk. V duchu prostonárodných tradícií mi dupla na nohu...
(vysvitlo, že pred obradom si s prvou družičkou dali po jednom na guráž. Ja som bol krištáľovo triezvy. Ale second servis som už zvládol).
Varovanie plus jedna.
Únos nevesty. Ďalšia bohumilá tradícia. Vedel aj videl som, kedy sa to stalo. A po polhodine sme s novošvagrom, skutočným rodeným Martinčanom, začali vymetať martinské putiky, kde moji parťáci s unesenou už manželkou popíjali na môj účet.
Čo budem hovoriť. Hľadali sme hádam hodinu, spotený švagor už bol v koncoch. Aj parťáci už boli nervózni, či vôbec hľadám nevestu, alebo sa držím vizionársky budúceho hitu Janka Kurica "Nechajte si ju"...
(pritom putiku vybrala obeť únosu v presvedčení, že brat to dá z prvej. Ale vieme, ako je to s tou tmou pod svetlom...)
No, napriek varovaniam sme v októbri oslávili koralovú svatbu...
Na záver sa ešte prejdime parčíkom.
A to je vše, přátelé. Prechádzka končí.
Snáď ešte dve panelákové maľby.
Ak ste s nami neboli, dávam do pozornosti aj tretí súvisiaci článok. Černobyľ s hutného závodu martinských ZŤS, kde môj svokor strávil celý profesný život.
Nabudúce.
Vrátime sa v troch záverečných častiach do Štiavnice.
Čaká nás banský skanzen, kalvária a botanická záhrada.
(ale možno sa drzo predbehnú nejaké mikroblogy...)
