Inšpirovala ma dvoma úspešnými rozprávkami populárna kolegyňa blogerka. A dozaista pribudnú ďalšie.
Bolo nebolo. Kto ich náhodou prehliadol, dajú sa na blogovisku dohľadať (aj keď tá prvá bola dlho na titulke, teda neprehliadnuteľná. Som sa tam aj čosi nadiskutoval. No a druhá je ešte čerstvá, kúsoček nižšie).
Kde v texte uvádzam *, kontext je práve v tých rozprávkach.
(ja som mal dávnejšie tiež dva pokusy, pomerne chabé. Pripájam v závere. Tie boli moje originálne diela, dnešné sú prerozprávané ľudové).
Môj motív je jasný. Ako som už minule naznačil, mám ambíciu, ba priam métu tiež byť populárny. (Hoc pri spomínanej kolegyni som stále ešte blogerský nedouk).
A kde je vôľa, tam je dozaista cesta. Alebo, všetko sa chce, keď sa dá...
Tak pome nato. Na chvíľu sa ponoríme do sveta rozprávok a hodíme za hlavu lockdowny, delty aj omikróny.
O troch bratoch.
Chytili raz zlatú rybku. A že každému splní jedno prianie.
Prvý si želal vlastniť lyžiarske stredisko s hotelom v Alpách. Lusk chvosíkom a mal ho.
Druhý si želal prímorské letovisko s hotelom a jachtami na Floride. Lusk chvostíkom a mal ho.
(len pre úplnosť. Rybka konala nezištne, v zmluve neboli drobnými písmenkami žiadne črievkové ani sekundové splátky*)
Tretí sa dlho zamyslel.
"Rybka, chcel by som gumené ruky."
"Gumené ruky?" podivil sa najstarší brat.
"Gumené ruky?" podivil sa prostredný brat.
"Gumené ruky? To ako fakt?" podivila sa zlatá rybka.
"Gumené ruky!" potvrdil najmladší brat.
Lusk chvostíkom a mal ich.
Po roku chcela rybka zistiť, ako sa bratom darí.
Navštívila najstaršieho. Práve sa opaľoval na priečelí svojho hotela. Na očiach slnečné brýle, v jednej ruke cigáro, v druhej sklenka whisky. Zamíchat, netrepat.
"Ako sa ti vodí, najstarší brat?"
"Však to vidíš, zlatá rybka. Mrte lyžiarov, lanovky a vleky frčia, hotel praská vo švíkoch, kuchári vyvárajú horské špeciality, euráče sa len tak sypú. Lepšie som si vybrať nemohol..."
Prostredného zastihla v plážovom bare obkoleseného sexicami v bikinách.
Na očiach slnečné brýle, v jednej ruke cigáro, v druhej sklenka whisky. Zamíchat, netrepat.
"Ako sa vodí, prostredný brat?"
"Však to vidíš, zlatá rybka. Mrte jachtárov, preplnené pláže, počasie jak maľované, hotel praská vo švíkoch, kuchári vyvárajú morské špeciality, doláče sa len tak sypú. Lepšie som si vybrať nemohol..."
Najmladšieho zastihla v ošarpanom domčeku. Sedel na priedomí na drevenej stolici, zamyslený pohľad uprený do diaľky.
" Ako sa vodí, najmladší brat?"
Mladík sa postavil, a hompáľajúc dlhými gumenými rukami po dlhej chvíli riekol.
" Ááále... Blbosť som si vybral..."
(poznámka. V čase, keď sa táto rozprávka odohráva, ešte o delte a omikrone nebolo vidu ani slychu. V tom kontexte by možno voľba tretieho brata nebola až taká márna...)
O smutnom rybárovi.
Ubehli roky.
Na tom istom brehu sedí mĺkvy smutný rybár. Vedľa neho je škatuľa, s ktorej sa ozýva:
"Fórty fiftín. Sekund servis. Advantíč Cicipas." Občas sa ozve burácajúci potlesk. "Kvájt plís".
Prichádza druhý rybár.
Chvíľu fascinovane pozerá na krabicu.
"To čo máte?"
Smutný rybár odklopí veko.
V krabici je verná miniatúra Rod Laver Arény, miniatúrni diváci fandia duelu Cicipas Zverev (Džokovič nesúťažil, lebo odmietol zvončeky*).
Proste paráda.
"Preboha, to odkiaľ máte?"
"Zlatá rybka mi pričarovala" rečie smutný rybár.
"Ona také dokáže?"
"Ona dokáže všetko" rečie rybár neuveriteľne smutným hlasom.
Prišelec neváha, rozloží rybárske pakšaméty a nahodí udicu.
Netrvá dlho a chytí zlatú rybku.
"Čo si želáš?"
"Rybka, rybka, rybulienka, zlatíčko moje. Prajem si velikánsky kufor plný doláčov..."
Lusk chvostíkom a vedľa tenisovej arény je obrovský kufor, naplnený že ledva držia pracky. Netrpezlivý natešený druhý rybár ho chvatne otvára. A vyvalia sa na neho koláče od výmyslu sveta. Punčové a dobošové rezy, veterníky, kremeše, laskonky, no čo si len viete predstaviť (táto pasáž sa mi ako diabetikovi písala obzvlášť fajne :-).
Rybár číslo dva očervenel a na chvíľu stratil reč.
Potom zrúkol na smutného kolegu.
"A čo je tá zlatá **** hluchá? Ja som nechcel koláče, ale DOLÁČE!"
Smutný rybár naňho uprie smutný pohľad a plačlivo rečie.
"A vy si myslíte, že ja som si prial tridsaťcentimetrový TENIS?"
Definito finito.
Ubehol nejaký čas.
Na tom istom brehu sedia spišiak a záhorák. Spišiak chytil zlatú rybku.
"Dobrý muži, dnes máš veľké šťastie. Splním ti tri priania".
Poškrabal sa po hlave.
"Ta peršé, chcem, aby toten potok bul z borovičky".
Lusk chvostíkom. Spišiak okoštoval.
"Ci pana, fajna!"
"Aké je tvoje druhé prianie?"
"Ta tote jazero urob tiš z borovičky".
Stalo sa.
"A tretie prianie?"
Spišiak rozmýšľa, rozmýšľa, nič ho nenapadá.
"Znaš co? Daj ešči pol deci a pal do rici".
O chvíľu tá istá rybka zabrala záhorákovi.
""Dobrý muži, dnes máš veľké šťastie. Splním ti tri priania".
"Mám enem jenno. Abys nemňeua kosci."
Ako vnímaví čitatelia pochopili, rozprávke o zlatej rybke je koniec. Definito finito.
Doslov.
Ako som už v úvode písal, moja méta je byť populárny. Jeden vnímavý(á) čitateľ/čitateľka to pochopil(a), už som o krôčik bližšie. Aha:
(štatistiky za periódu neuvádzam. Perióda je predsa len intímna záležitosť).
Ak to takto pôjde daľej, ešte 37 článkov a méta splnená.
(irony off. Zicher is zicher :-)
A ešte som sľúbil zaviesť systém.
Zatiaľ sa veľmi nedarí (tento blog je gumenorukolapným dôkazom), skôr som v permanentnom chaose. A netýka sa len blogovania.
Tak snáď nabudúce.
(mať tak svoje starosti).
A keďže sa blíži poludnie, možno vám na stole práve rozvoniava nedeľný obed. A možno práve ryba. Dobrú chuť!
