Nie, ešte nezačala veľká revitalizácia. Kúpele ale privítali utečencov z Ukrajiny, ktorí v jeseni pokojne žili vo svojej vlasti netušiac, čo sa ohavné plány sa rodia v hlave ruského šialenca.
Mimovoľne ma napadol Andrej Sládkovič.

Človek si niektoré verše pamätá ešte zo strednej. Napríklad o tej vysokej, divej Poľane:
"... či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?"
Táto Poľana, o ktorej bude dnes reč, nie je ani taká vysoká, a už vôbec nie divá, skôr zúbožená. Napriek tomu prichýlila a nakŕmila nielen šarvancov z ťažko skúšanej susednej (U)krajiny. A možno sa v nej narodí aj šuhaj...

K Poľane sa dostaneme v závere.
Sládkovič nám nahradil obligátnu "černobyľskú formulku".
Máte ju v prvej časti, je prvým súvisiacim článkom (ak ste v Sliači s nami prvý raz, šup tam. Druhý a tretí "súvislák" si zatiaľ nevšímajte, urýchlene sa vráťte, až nezmeškáte prehliadku).
Poznámka.
V prvej časti som sľúbil, že bude menej slov a viac fotografií (a zatiaľ len kecám :-).
Ok, už to bude. Ale pomedzi zábery bude ešte jedna povesť a niekoľko citátov osobností, ktoré sa tu liečili a majú tu busty alebo pamätné tabule. Prevzal som ich z portálu spa.sliac.sk
Kde sme to skončili?
Na záver prvej časti sme zaparkovali, niektorí sa občerstvili a vydali sa cestou, lemovanou mohutnými stromami v jesennom šate. Za zákrutou sme zbadali prvú budovu...


Kde to pokračujeme?
Úprimne, nemal som žiaden plán ani cieľ. V týchto kúpeľoch som sa ocitol prvý raz a na informačnú tabuľu som narazil niekedy po hodine fascinovaného túlania a cvakania spúšte. Vás ale prevediem už systematicky. Pôjdeme podľa plánu areálu (začiatok je zhodný s mojim "spa tripom").
Pozrime si plán aj s legendou a môžeme vyraziť.


Riaditeľstvo kúpeľov. Teda už bývalé.

Áno, to je tá prvá budova, ktorú som zazrel. Než sa dostaneme k priečeliu, zachytíme výrazné "černobyľské signály". A jediný raz nakukneme do interiéru.











Oddychová zóna.
Presúvame sa ďalšími schodmi. Medzi kúpeľnými budovami je jazierko uprostred zelene, mlčiaca fontána a kreatívne lavičky. Vybral som TOP 3.





Na lavičke "Juraj Sarvaš" si dáme čitateľskú pauzu.

Medzi ľudmi kolovala povesť, že tam, kde sa dnes nachádzajú kúpele, bola kedysi jama s teplou vodou, v ktorej raz staršia žena, trpiaca na vodnatieľku, namáčala ľan. Nohy ponorené do vody jej vraj po vyjdení z jazierka odpuchli. Toto potom opakovala dovtedy, kým sa úplne nevyliečila. Takto nejako sa rozšírila správa, že rybárska voda má liečivú silu.
Hotely Bratislava a Detva. Len tak, bez ladu a skladu.








Pamätné tabule.


Božena Němcová.
Stretneme sa s ňou v záverečnej časti Cimrmanov, keď neprejde výberovou komisiou do Českého neba. Nahradí ju ale jej najslávnejšia literárna postava. Teraz sme ale v slovenských kúpeľoch.
Česká spisovateľka a zberateľka ľudovej slovesnosti Božena Němcová, získala podľa povery počas liečenia v sliačskych kúpeľoch námet pre svoju rozprávku „Soľ nad zlato“, ktorej príbeh jej vraj vyrozprávala miestna stará slúžka. Podnetné inšpirácie objavila aj pre koncipovanie diela „Podhorská věsnice“.
Už pri svojej prvej návšteve ju kúpele na Sliači očarili. Svojej priateľke hneď na začiatku pobytu napísala: „Sliačska koupel mi dobře svědčila, ačkoliv jen čtyřikrát jsem se koupala. Vůbec mi ten den samoty tam byl tuze, tuze milý. A když jsem ležela pod akacii na vršku a dívala se do té překrásné krajiny dolu k Hronu, nepřála jsem si nic jiného, než míti Vás po boku...“ (Listy B. N., Praha 1952).
Hotel Slovensko. Zo všetkých stavieb má naviac narušenú statiku.







Pavol Országh Hviezdoslav
"Jak tu slastno, jak tu milo v šumnom Sliači. Nebež, neleť kratochvíľo. Čuj ten vtáčí hlas, jak zvšiaď sa prihovára nám; vidz: jako vetvy stromov – nebodaj tiež známosť stará.
K sebe zovú, vonne kynú, pod nimi zdroj žblnkotavý... Zhovej, zhovej kratochvíľo. Nač sa viazať na hodinu? dosť riecť: buďte zdravý dosť – a smutne tiahnuť domov...“
Kúpeľný dom I. a II.

Okrem centrálneho hotela Palace sú to jediné budovy, kde je kúpeľný život. V ich okolí sú aj obchody a butiky (najviac to ale "žije" pod laubňami a na promenáde spomínaného Palace)









Amálka, Partizáni a kotolňa. A pár černobyľských artefaktov.

Cestička vedie vpravo, mimo centra kúpeľov. Moja zvedavosť narastá.

Ošarpaná Amálka a Partizáni.







Aby bolo teplo. A pár kedysi užitočných harabúrd.





Hotel Palace. Srdce kúpeľov.
Z vrakoviska prechádzame na opačnú stranu areálu. Kde je živá časť kúpeľov.









Máme tu poslednú pamätnú tabuľu.

Ján Cikker.
„Ja som sa vlastne narodil dvakrát. Prvý raz v roku 1911 v Banskej Bystrici, druhý raz na Sliači v roku 1958, keď už na moju chorobu žiadne lieky nezaberali, keď som už i ja, ktorý som tak dúfal, že sa uzdravím, prestal veriť. Bol to zvláštny, radostný, víťazný pocit, keď som znova vykročil k životu a do života. Sliač a jeho voda už neoddeliteľne patria ku mne a môjmu životu. Už nemôžem byť bez tohto prostredia, bez sliačskeho pohladenia, bez sliačskeho náručia.“
Poľana. Po rokoch opäť užitočná.
K tejto téme určite kliknite na článok V Poľane už roky nekúrili, dnes sú v nej utečenci z Ukrajiny.

Ďakujeme, kúpelníci!
My pokračujeme v prehliadke.




Ešte si obzrieme hotel zboku a zozadu


Naša prehliadka končí.
Môžete si ešte pozrieť pamätník SNP, urobiť niečo pre svoje srdiečko alebo si odpočinúť na lavičke.



Môj parťák, znavený prehliadkou, si na parkovisku našiel zelenú kadibudku.

(do akcie sa dostal aj zelený eko sáčik :-)
Dúfam, že sa dnes páčilo (teda tak "cernobyľsky". Veci nás nemusia tešiť, ale môžu nás fascinovať)
Keď už ste kúpeľne naladení, dávam ešte do pozornosti druhý a tretí súvisiaci článok.
Predstavujú kúpele Korytnica, ktoré som "mapoval" vlani. Tie revitalizácia tak skoro nečaká...
Nabudúce :
Mikroblog (Mirkoblog?) z mikrolesa.

Čím ukončím prázdninovú "blogosmršť"
Nuž a potom budú finišovať Cimrmani. Ale tempo už výrazne spomalíme...