Musím priznať, že vojenský cintorín na mňa urobil veľký dojem. Nevdojak mi pripomenul návštevu Arlingtonského cintorína vo Washingtone, kde sú zoradené sťa vojaci v šíkoch biele náhrobky obetí vietnamskej vojny. Silné emócie, priam zimomriavky, vo mne vždy vyvolá klip zo slávneho muzikálu Hair Miloša Formana.
Ak si chcete navodiť tú atmosféru, kliknite na obrázok nižšie.
Ak ste obetovali šesť a pol minúty a pozreli ste si klip, možno ste zistili, že je tak trocha SPOILER k filmu. Kde do Vietnamu odletí miesto odvelenca jeho kamarát, ktorý ho na chvíľu vymenil v kasárňach, aby sa on mohol stretnúť so svojim dievčaťom. A v závere aj jemu patrí jeden z bielych náhrobkov nezmyselnej vojny.
Ten muzikál som videl viackrát. A raz sme priamo zhliadli na Brodway (ako to vyskoloňovať?) jeho divadelné stvárnenie. Už plagát nás dostal do kolien. "V hre sa fajčí marihuana a herci sú nahí" (boli aj herečky :-). Nahá scéna bola len pár sekúnd, marihuana sa naozaj fajčila. Pravda, len na javisku. Predstavenie bolo silne interaktívne, herci často odbiehali do publika, dvaja aj priamo k nám (zjavne preto, že syn svojim výzorom - dlhé vlasy a brada - ladil s účinkujúcimi). Pokiaľ prvý herec dlho triasol synovi ruku, druhý mal snahu debatovať so mnou. Deti mi neskôr vysvetlili, že pýtal odo mňa džointa...
Ale poďme späť na Olšany.
Na vojenskú časť cintorína sme len prešli cez cestu. Tbuľka na bráne nás spoľahlivo navigovala (pravda, spomína len rudoarmejcov).
Orientačná tabuľa za bránou však už uvádza veci na pravú mieru. Hřbitov je rozdelený na sektory.
Prvé dva dominantné sú venované obetiam II. svetovej vojny, prvý vojakom zemí Commonwealthu, druhý Červenej armády. Tretí je pohrebiskom bulharských vojakov a štvrtý obetí I. svetovej vojny (pomníky z týchto dvoch spolu s ďalšími fragmentami cintorína budú zhrnuté v spoločnej časti).
Pri nasledovnej prehliadke sa budem snažiť komentár obmedziť na minimum. Nech hovoria pomníky.
Pohřebiště vojáků zemí Commonwealthu, obětí 2. světové války.
.
Šíky pomníkov
Pomníky v detaile. Kto, odkiaľ a kedy...
A ešte sa trocha poprechádzame
Než sa presunieme do ďalšieho sektora, môžeme si odpočinúť na kamennej lavičke so živým operadlom
Pohřebiště vojáků Rudé armády, obětí 2. světové války.
Podobné a predsa iné. Všade dominuje päťcípa hviezda.
Tu naša prehliadka sovietskej časti končí. Na cintoríne ale ešte ostávame.
Pomník rôznych národností a období. Na záver aj tri sochy.
Pomníky sú aj v iných formáciách. Či už pod múrom, alebo do geometrických útvarov.
Od Napoleona cez obe svetové
Tento pamätník ma zaujal pre mňa nečitateľným písmom (akási archaická azbuka?). Z druhej strany už bol čitateľný aj pre mňa. Je venovaný obetiam z roku 1813, kde sa odohrali bitky v Drážďanoch a u Chlumca. A predznamenali súmrak Napoleona.
Ďalšie pomníky sú venované... (z každého rožka troška)
A na záver tri sochy
Tu naša prehliadka vojenskej časti Olšanských hřbitovů končí. Ale ešte to nie je bodka. Vrátime sa ešte na prvú časť, medzi osobnosti. Stále sme neboli vzdať úctu Ladislavovi Smoljakovi...
Kauza Smoljak (Láďa, David, Filip). A náš sprievodca Olšanskými hřbitovy.
(alias ako sme hľadali hrob Ládi Smoljaka)
Fúúú, to už je temer pol štvrtej?? (alebo ešte len??)
Takto, priatelia. Dohodnime s, že dokončím zajtra (vlastne dnes) na pravé poludnie. Príďte ešte raz. A nie je to marketingový ťah na zvýšenie čitanosti, len už sa mi chce spať.
A schválne, kto dá prvý príspevok do diskusie po 12:00?
Odmena nebude taká lukratívna, ako v očkovacej lotérii, vlastne žiadna (možno dobrý pocit z víťazstva).
Vidíme (čítame) sa opäť na pravé poludnie.
Môžete si skrátiť chvíľu polhodinkou príjemnej hudby. Sedemnásťkrát kliknete a čas ubehne ako voda...
Takže som to stihol o hodinu skôr, ako na pravé poludnie.
Aj tak je fejkové, to naozajstné bude až o hodinu neskôr. Ktorú nám ukradli aj po zmene vlády. A potom, že nie sme ako oni. Ale dnes v noci nám ju vrátia. Ak teda nezasiahne paragraf 363.
A prečo sa tak ponáhľam?
Chystám sa na chatu. S čunder partiou. Ak ju nepoznáte, kliknite na tretí súvisiaci článok, tam ich spoznáte. Aj keď s témou nesúvisí a máme dnes o 45 rokov viac. Len dúfam, že tam neoperujú pytliaci. Na druhej strane, advokáti medzi nami nie sú a politiku znechutene sledujeme len pasívne...
A propos, súvisiace články.
Prvý nás vráti na Olšany nevojenské. Ak ste tam s nami neboli a cinoríny môžete, určite si kliknite (odtiaľ sa prekliknete aj na Vyšehradský cintorín).
Druhý nás prenesie do minulého leta, keď sme robil trip v Kraji, kde nič nie je. Tam je neďaleko Dukly, venovanej osloboditeľom v Hunkovciach aj cintorín nemeckých vojakov, ako symbol posmrtného zmierenia.
Lebo k svätému Václavovi v poslednej Cimrmanovej hre České nebe počas svetovej vojny prichádzajú motlitby. „Nedej zahynouti nám ni budoucím“. A on trpezlivo odpovedá. Nedám, nedám, nedám. To víte, že nedám. Ale potom zavesí svätožiaru na klinec a vzdychne smerom k ostatným z Nebeskej komisie. „Víte, jáj im říkám, že zahynouti nedám, protože oni teď potřebují hlavně útěchu. Ale mnoho jich zahyne, když je ta válka. Co si budeme povídat.“
A hlavne. Modlitby sa vznášajú z oboch znepriatelených armád...
Ale vráťme sa ku našej "kauze".
Sprievodca.
Tu chcem hneď v úvode povedať, že nie on je príčina „kauzy“. Naopak, hneď ako si nás po vstupe „odchytil“, bol veľmi milý. Veľmi sugestívne nám porozprával príbeh rodiny Hrdličkových (Matkin sen, bol v minulom zastavení, aj keď v mojom prerozprávaní tak nevyznel). A keďže sme mali málo času, chceli sme jeho služby zdvorilo odmietnuť. Nakoniec sme tak neurobili a bolo to dobre. Pretože čas, ktorý nám ušetril pri prehliadke hrobov, určite prevážil ten, ktorý by sme strávili ich hľadaním. S jeho pomocou sme za tak krátky čas pozreli miesta posledného odpočinku Vladimíra Dlouhého, Karla Černocha, Josefa Ladu, Jiřího Wintra - Nepraktu, Ladislava Štaidla či Radima Hladíka.
Pravda, občas trošku „kecal“, napríklad o hrobe údajného syna Nikolu Teslu (nemal deti) alebo keď sme sa pýtali na neoznačený hrob s bohatou výzdobou a iba fotografiou mladého muža.
Príbeh rodiny Kočkových, ktorá v Prahe predstavuje synonymum Matějskej poutě (ale angažovala sa aj v politike cez ČSSD) rozpovedal pútavo, vrátane tragickej autohavárie Jana Kočku mladšího, pri ktorej zavinil smrť piatich ľudí. Ale na googli sme našli niečo iné:
Neviem, či to bola nevedomosť alebo zveličoval kvôli averzii k tejto rodine, v konečnom dôsledku je to jedno. Povedal by som to ako pri vakcíne, jeho prínos pre nás ďaleko prevyšoval tieto drobné renonsy.
Ale opakujem, nie sprievodca pol príčinou „kauzy Smoljak“. Napokon, nemuseli sme naňho vôbec naraziť. Totižto, keď sme sa ho spýtali na hrob Ladislava Smoljaka, znervóznel a ostal v rozpakoch. Nakoniec vysvitlo, že vraj telesné pozostatky dal jeho syn, senátor Filip previesť, pretože sa tam konali rôzne orgie podozrivých živlov, ktoré toto pietne miesto znesväcovali. A že senátor Filip Smoljak si neželá, aby oni toto miesto ukazovali ľuďom. Horko ťažko nám ho popísal ako v nejakej navigačnej hre. Pôjdete tam a tam, po tej a tej križovatke odbočíte tam a tam, odpočítate toľko a toľko hrobov a ste tam. Na otázky, ako hrob vyzerá, či je to úplné prázdno alebo ostal aspoň pomník alebo tabuľka s menom, neodpovedal...
Už len perlička, prečo nemusí byť celá průpovídka celkom důvěryhodná. Filip Smoljak neuspel v senátnych voľbách, senátor sa stal jeho brat David. S ktorým je Filip v spore, keď ho pred druhým kolom volieb obvinil, že zavinil smrť ich matky a boli tam aj majetkové spory. O peniaze z tantiémov sa Filip súdi aj s Divadlom Járy Cimrmana. Sprievodcovu story spochybňuje aj článok s fotkou z českej tlače z februára tohto roka:
Tak, už máme vizuál pomníka.
Príčinou, že sme ho nakoniec nenašli, som ale jednoznačne ja a moja (ne)príprava.
Ad 1) Že je hrob Ládi Smoljaka na Olšanech, som zistil až z brožúry, ktorú som si ale vzal až na odchode z cintorína. Preto sme sa (časť výpravy) rozhodli navštíviť cintorín ešte na druhý deň. A keď už som mal brožúru, zakrúžkoval som si ešte 5 – 6 ďalších osobností. Ako to s nimi dopadlo, už viete.
Ad 2) Aj keď už „kauza“ prepukla, stále som mohol googliť. Tam by som hneď videl vizuál pomníka a bolo by mi to jasné.
(keď nám neskôr dcérka, ktorá s nami už druhý deň nebola, fotku poslala, už sme boli preč. A manželka skonštatovala, že veď ona ten pomník videla, len mu neprikladala význam. My, hĺbkoví cimrmanológovia by sme vedeli hneď).
Ešte raz pomník v lepšom náhľade:
A prečo by mi to bolo hneď jasné? (silueta však vraví sama za seba. Ale viete aj, prečo je „inverzná“?)
Hovorí o tom v seminári k hre Vyšetřování ztráty třídní knihy, v zázname na DVD sám Láďa Smoljak.
Teorie externismu (Cimrman vysvětluje v dopise Einsteinovi)
Podle této filozofie se to má s existencí věcí přesně naopak, než jak to odpovídá běžnému názoru: věc je tam, kde se dmoníváme, že není a není tam, kde se domníváme, že je. Einsteinovi připadal takový popis světa „pozoruhodný“.
Ďalej už na seminári vysvetľuje Ladislav Smoljak publiku.
„Tedy populárně řečeno: držím li v ruce například tuto křídu, pak podle Cimrmana vyplňuje tato křída souvisle celý prostor svého okolí a jedině v místě, které vidíte, tato křída není. To, co držím v ruce, je vlastně jen jakási prázdná bublina v souvislém křídovém masívu“.
No, a teraz sa ešte raz pozrite na ten pomník. Vidíte bublinu po Ladislavovi Smoljakovi v masívu jeho pomníka?
Takže tak.
Aby sme spoznali pravý stav vecí, musíme sa na Olšany ešte raz vybrať. Teda aspoň overiť súčasný stav, či tam pán Smoljak je alebo nie sa nedozvieme.
No a ešte som v názve sľúbil jednu vec.
A tečka.
Minule mi vypadol. Nekorunovaný kráľ českého rokenrolu, menovec môjho diskusného nicku. Miki Volek.
A celkom na záver týchto dvoch olšanských zastavení. Ako p.s. ešte za tečkou. Ktorého posolstvo býva často najdôležitejšie. Zvlášť v tejto podivnej pandemickej dobe.
