Prológ. Major Zeman (trocha mimo témy)
Tento kontroverzný, napriek tomu ale kultovný seriál som sledoval ako tínedžer ešte v čierno - bielej (fekete - fehér, black - white...) verzii. No a potom v mnohých, už farebných reprízach.
Nejdem teraz mudrovať nad jeho ideologickým zameraním (čo v tej dobe nebolo, pravda dávkovanie bolo rôzne).
V každom prípade dve epizódy u mňa zarezonovali najviac. Legendárna Studňa a potom v Tatrách sa odohrávajúce Pastorále (so Štefanom Kvietikom v hlavnej úlohe horského chválenkára a hlavného podozrivého z vraždy. K vyšetrovateľom sa pripojil vtedy mladý ambiciózny kriminalista Gajdoš v podaní Emila Horvátha).
Týmto by som túto kapitolu trocha od témy ukončil. Snáď ešte to, že istý čas sa krčma pred našim barákom volala u majora Zemana a bola vnútri potapetovaná zábermi zo seriálu.
Kapitola 1. Ja a Tatry (už sa k téme trocha blížime :-).
Priatelia, som Tatranec.
Síce iba do mojich piatich rokov, ale aj to sa ráta. Moji rodičia sa zoznámili ako v telenovele. Vyšné Hágy, otec pacient s kostnou TBC, matka zdravotná sestra. No a neskôr (to už bývali v Tatranskej Polianke) pribudli do rodiny dcéra a syn. Ten staršou dcérou sprvu odmietaný (schovala ho za gauč v domnení, že ho snáď rodičia nebudú hľadať), neskôr si ho obľúbila až tak, že ho - ešte ako dojča - kŕmila rozdrveným chlebom. Ale prežili sme...Potom z profesných dôvodov rodičov sme sa z Tatier odsťahovali (paradoxne k tomu prispelo, že ako dieťa som zle znášal tatranský vzduch a neustále som kašľal). Ale Tatry mi už navždy prirástli k srdcu a často a rád sa do nich vraciam.
Tatry mám pochodené od mladosti krížom aj krážom. Západné, Belianske, Nízke ale najmä Vysoké. Od rannej mladosti, neskôr už s vlastnými deťmi (pokrvnými aj školskými), ba aj teraz už na staré kolená (a aj ostatné kĺby). Toť nedávno som využil výhody vlaku zdarma a bol som na Štrbskom plese. Vznikla z toho blogo trilógia, zavesím ju do súvisiacich článkov.
Najradšej (a najčastejšie, hádam 6 - 7 krát) som chodil na Kriváň. Od Troch studničiek aj zo Štrbského plesa. V jeden deň roku 1998 som naň vystúpil dokonca dvakrát. To bol školský výlet a časť študentov ostala v Daxnerovom sedle, že nejdú. No a keď sme sa s tou druhou časťou vracali, táto partička sa zrazu vybrala hore. Že kedy už sa sem dostanú... Tak sme sa s kolegom rozdelili a ja hybaj na vrchol znova.
Na Popradské pleso, kde sme bývali, sme došli už za tmy. Mimochodom, keď sme šli okolo kúpeľov Helios, pulzoval tam čulý život. Dnes to vyzerá ako po atómovej bombe (bude v černobyľoch, "ochutnávka" v treťom súvisiacom článku).
Ako problém trocha vidím to, že po vyhorení chaty kpt. Rašu nie je pod Kriváňom možnosť občerstvenia. Ak nemáte vlastnú vodu, musíte vydržať až na Štrbské pleso.
Najviac som si Tatry užil v lete 1980 na VŠ brigáde práve na Štrbskom plese. Mesiac sme tam upravovali mostíky a doskočisko. No a po práci a cez víkendy hor sa do hôr. Čas či nečas. Práve v tom nečase sme robili aj Rysy (párkrát sme zbehli zo značky). Pivo na chate pod Rysmi bolo zaslúžené (a navyše stálo len o pár halierov viac ako dole, hoc tu sudy vyvážali nosiči). Zážitok bol výstup na Lomničák, tam som vtedy bol sám, opäť nečas a určite by som si sám netrúfal. Našťastie si ma "adoptovala" partička vojakov. Mal som čo robiť, aby som stíhal...
Keď som spomenul môjho tatranského favorita, spomenie aj opačný pól. Slavkovský štít, never ending story. Stačilo mi raz...
No ale dosť bolo slov, nastupujú obrázky.
Kapitola 3. Najčerstvejší tatranský výlet (minulý týždeň).
Začneme poporádečku.
3a) Štrbské pleso
Po príchode sme sa prešli kolo jazera.
3b) Prvý cieľ - "Veža snov"
Teda mne až taká snová neprišla... Skôr gýč, ktorý sem nepatrí (ale koniec koncov nie je sám. Komercia vládne svetu). Mňa by na ňu ísť nenapadlo, ale v rámci kolektívu to bolo v pohode. Pre mňa je dôležitejšie s kým idem, ako kde idem.
3c) Hrebienok.
Autobus nás vyložil v Starom Smokovci. V blízkej reštike sme poobedovali (ja pivo a k tomu sqelé bryndzáky). Je ale možné, že sme len ranajkovali :-).
Následne sme sa vybrali pozemnou lanovkou na Hrebienok.
Kedysi sa tu aj lyžovalo, raz som sproboval aj ja. Čierna zjazdovka, ale bol ťažký mokrý sneh, aký mne vyhovuje. Na ľade by to bolo podstatne horšie...
Tatranská lyžovačka
Priznám sa, že nie je môj šialok kávy. Ešte Lomnica jakž takž, ale Štrbské nemusím. Teda zjazdovky*, bežky (a biatlon :-) je niečo iné. Tam som v 1988-mom zažil úplnú bežkársku extázu. Počasie jak z reklamy, perfektne upravené trate, bežkárov tak akurát...(dva dni predtým ma v práci seklo v krížoch, sťahovali sme dajaké ťažké skrine. Myslel som, že lyžovačka je passé, nejaká fyzioterapeutka - vtedy masérka - ma ako tak dala dohromady, ale že tak opatrne prechádzky, lyžovanie že vôbec. No ale poznáte to, mladosť - pochabosť a nezodpovednosť. Paradoxne, pri lyžovačke - a bolo jedno, či bežky, zjazdovky alebo skočky) bolo všetko v pohodičke. Skučal som až večer na izbe, kde mi manželka zachraňovala mastičkami kríže... A na ďalší deň všetko rovnako).
* moje TOP zjazdovky na Slovensku sú Spálená a Martinky. No a na staré kolená som okúpsil aj Alpy... (o tom někdy příště)
Ale vráťme sa pod Hrebienok. Pokocháme sa výhľadmi a popri Bíličke idem za druhým dnešným ceľom.
Ak to chcete aj s hudbou, nech sa páči. Kapela Jazdci z roku 1973.
Milan Lasica ponúka aj iné asociácie :-)
Ale naspäť z hudobnej odbočky do prírody.
Na dnes stačí.
Niekde v lese zabivakujte, zajtra pokračujeme k vodopádom. Prípadne sa potúlajte zimnou tatranskou krajinou (veď viď* súvisiace články)
* slovný objav z minulého článku sa zjavne ujal :-)
