V nejakej televíznej súťaži medzi školami padla otázka. Architektúra bola začiatkom 20. storočia po a) zakázaná, po b) olympijský šport a po c) si už nepamätám. Na moje prekvapenie b) bolo správne (ale viac som po tom nepátral).
V našom treťom zastavení na Štrbskom plese sa pristavíme najprv pri pár architektonických čriepkoch. Naposledy sme došli v polkruhu okolo plesa k zaujímavej vile neďaleko lesného hydrantu.
Vila Marína.
Najprv tabule na pred vilou a na fasáde.
Teraz si obzrieme vilu zo všetkých strán.
Pokračujeme okolo pomníka k známemu luxusnému hotelu.
A ide sa domov...
Upss! A čo sľúbená ochutnávka??
V pohode, stíhame. Vlastne stihli sme hneď po príchode.
Podrobne sa budeme Heliosu venovať v prvej časti tretej série. Teraz len pár záberov. Teplo sa oblečte, mrzne a fučí surový vietor. Počasie vlastne ladí s prostredím a pochmúrnou atmosférou.
Pri Heliose som bol naposledy v roku 2015, keď sme v rámci mojich polookrúhlych poabráhamovín boli s manželkou na pobyte vo FIS-e. Už vtedy bol v dezolátnom stave, ale zdalo sa, že sa dočká revitalizácie. Bol uzamknutý, vnútri bol naukladaný stavebný materiál a vrecia cementu.
To čo som videl teraz, bolo nezvratné. Asi po kúpeloch Korytnica môj najotrasnejší Černobyľ. Ešte v roku 1998, keď sme boli so študentami na turisticko - brannom kurze na Popradskom plese, to v Heliose žilo naplno. Z niektorých záberov sa to mohlo zdať aj teraz, zvlášť, keď parkoviská boli plné. Tie sú to jediné, čo z bývalých kúpeľov funguje...
Klimatické kúpele Helios (zatiaľ len "z rýchlika")
Je to naozaj také zlé?
Ale pozrime sa zbližšia.
A interiéry už čistá katastrofa...
A na záver ešte jedna chalúpka s černobyľským nádychom.
Nabudúce:
Pár článkov som o Ukrajine (v rôznych súvislostiach) napísal. V tejto téme kraľuje Jano Valchár, už sa teším na jeho knihu.
Najbližšie sa k téme vrátim, keďže už uplynie rok od "štvrodňovej operácie".
(cez obrázky sa môžete preklikať k článkom a športe a politike)
