Tento ľa čo vidíte dole.
Zopakujem myšlienky z minulého článku.
Ale nie to dnešné komerčné, kde smartfón spraví všetko za vás, stačí len cvaknúť. To je podľa mňa devalvácia tejto záľuby oproti stavu z mojej mladosti. Dnes nacvakáš na dovolenke 500 záberov, 300 hneď zmažeš, zavesíš na fejzbuk a už sa k nim nikdy nevrátiš. Lebo sa na teba valia ďalšie stovky obrázkov.
To vtedy si si riadne rozmyslel, akých 24, resp. 36 obrázkov nafotíš (podľa toho, aký film si mal vo foťáku).
Tak poďme po poriadku (zväčšovák príde na radu v závere).
Nasledujúci text doplním ilustračnými obrázkami z webu.
Fotoaparát (a príslušenstvo)
Pri mojom prvom (značku už nepamätám) nebola žiadna automatika. Čiže aby fotky ako tak vyzerali, musel som expozimetrom zmerať svetelnosť a podľa nej (a citlivosti filmu) nastaviť clonu a čas. Ak som snímal statickú scénu, mohol byť čas dlhší, ak dynamickú, musel byť kratší, aby fotka nebola rozmazaná.
Práca s expozimetrom
Nastavila sa citlivosť filmu (na ilustračnom obrázku 23 DIN), zamierilo sa na fotografovaný objekt, kde ručička na červenej stupnici ukázala svetelnosť. Podľa nej sa na otočnom voliči nastavila optimálna kombinácia clona / čas a tá sa nastavila na objektíve aparátu.
Pravda, či sme zvolili naozaj dobre sme nevideli hneď, ako teraz na smartfóne, ale až po vyvolaní filmu.
Keď naši videli, že to myslím vážne, dostal som už kvalitku, zrkadlovku Exacta (tuším z NDR). Tam už tanečky s expozimetrom odpadli. Neskôr som si z koruniek z brigády dokúpil širokouhlý objektív.
Stačilo založiť film a šlo sa na vec.
Materiál
Nebudeme hovoriť len o fotografovaní, ale aj o výrobe fotografií.
V praveku bol potrebný do aparátu film. Štandardom bol tzv. kinofilm, ja som používal značky Fomapan alebo Orwo (ten už ale neskôr na farebné fotky).
No a samozrejme fotopapier (vtedy značka Foma).
Do procesu prenosu z filmu na hotovú fotku ešte vstúpili vývojka a ustaľovač (so špeciálnymi miskami).
A pravdaže (konečne!) náš zväčšovák.
Vyvolávanie I.
Keď už si vyfotil celý film, v tme si ho vybral a navinul to tzv. tanku. To bola taká čierna "nádoba", film bol navinutý na takej plastovej špirále.
Po uzavretí si doň cez nalievací otvor v strede nalial vývojku. To bola taká zázračná tekutina, ktorá na filme chemickou reakciou zobrazila fotené objekty, ale inverzne (tmavé a svetlé odtiene sa zamenili, vravelo sa tomu filmu aj negatív).
Po istej dobe, overenej hlavne praxou, si vývojku vylial, tank prepláchol vodou a nalial doň ďalšiu tekutinu, ustaľovač. Ako už názov napovedá, tento celý proces zastavil. No a tu prichádza prvé napätie. Bude film vyvolaný dobre?
Vyvolávanie II.
Ak bola odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná, po vybratí a vysušení filmu nastáva druhá fáza. Do akcie nastupuje náš ZVÄČŠOVÁK.
V hornej časti sa navinul film, nastavil sa prvý záber pod žiarovku zväčšováka. Pod objektív sa dal fotopapier (musel sa nastaviť tak, aby presvecovaný obraz smeroval presne na neho). No a potom si zapol osvit a papier istý čas osvecoval (zasa prax).
Na stolíku si mal už pripravené tri misky, v poradí vývojka - voda - ustaľovač. Osvietený papier si namočili do vývojky a fascinovane pozeral, ako sa zjavuje obrázok.
Keď už bol tak akurát, opláchol si ho v strednej miske a šup do ustaľovača.
Následne si vo zväčšováku posunul film na ďalší záber a celý proces sa zopakoval.
Dve poznámky (aby sme sa chápali).
Bavíme sa o čiernobielej fotografii.
Celý proces vyvolávania prebiehal v tmavej miestnosti (u mňa kúpeľni) osvetlenej len červenou žiarovkou.
Finále.
Aby bola fotka hotová, ešte ju bolo treba vysušiť, vyleštiť a orezať okraje.
Nuž, bolo to pracné, ale ak sa vydarilo, pocit spokojnosti tú námahu vyvážil.
(Pravda, kto chcel, mohol aj vtedy dať fotky spraviť vo fotolabe. A pri farebných to neskôr bola nutnosť).
Ale aby som len nenadával na smartfóny.
Pri mojej lenivosti (vekom rozvijanej :-) je to napokon super.
A hlavne pri mojich fotoblogoch by som starým postupom niektoré robil aj mesiac...
(ono v poslednej dobe často aj tak vyzerá, ba niekedy aj na dva).
Tak to by bolo nadnes všetko.
Dočítania (snáď nie za mesiac :-)
