Zapálil som si cigáro a čakal čo bude dalej. Akciu sme plánovali už dlho, no nemyslel som si, že keď príde na lámanie chleba - budem musieť toľko bojovať so svojim druhým "ja "!
Zomlelo sa to dosť rýchlo - iba sme tak postávali obďaleč, okolo pamätníka SNP a trpezlivo vyčkávali na obeť....Vyzerali sme dosť úboho a nápadne - asociáli, ktorým sa treba zoširoka vyhnúť. On potreboval dávku, ja som potreboval dávku - bolo nám z toho na "dávänie". Nutne sme museli vyriešiť nejakú "čórku" aby bolo začo si "šľahnúť" - mal známosti - do hodiny sme to boli schopní predať a kúpiť za to kvalitný fet - zatiaľ však nebolo čo.
Začínali sme byť poriadne nervózni - on viac - "fičal" na tom dlhšie a po chvíli ho začala lámať "triaška" - som kokot...pomyslel som si - nemyslel som to vážne....Začalo pršať - dážd mi stekal po tvári - potreboval som to - túžil som po tom za každú cenu - už som nepociťoval výčitky svedomia - bol som pripravený urobiť čokoľvek - naozaj čokoľvek, len aby to už bolo vo mne...Vo mne a za mnou - dúfal som, že to už bude posledná - nechcel som sa dožiť ďalšieho dňa - nemal mi čo ponúknuť - rovnako ako všetky predošlé...Len sme tam tak postávali a čakali - pršalo mi za golier - do nitky sme boli premoknutí - vyčúral som sa na schody....Asi pol hodiny nikto okolo neprešiel - zatúžil som po posteli - "Kurva, tak dlho som sa poriadne nevyspal."
"Nazdar hoši! Potřebujem vaši pomoc, hoši! Nejsme vodsať a taky tady nikoho neznáme a máme kurva hlad hoši! Pujčíte nám na chvíli mobil? Potřebujem si zavolat!" chopil sa situácie. Vôbec som nezaregistroval ako sa tu tí dvaja ocitli. Podvedome som zovrel rúčku dýky vo vrecku - dúfal som, že ju nebudem musieť použiť - tí dvaja vyzerali dosť naivne a bezbranne - mali naponáhľo. Čo sa mi veľmi nevidelo. Neboli blbí a mne začínalo dochádzať, že to nepôjde tak hladko. Očividne nám neverili a mali strach. Ten vyšší z dvojice ukázal tomu druhému prstom smerom na autobusovú zastávku a obidvaja sa rozbehli preč. Naokolo nebolo nikoho a my sme vedeli, že je to naša posledná šanca.
Pustili sme sa za nimi - stále pršalo. Vzdialenosť medzi mnou a tým tlstejším z nich, sa čoraz viac zmenšovala - počul som dopadať každú jednu kvapku. Bol som si istý, že ho dohoním. Keď už som bol polkroka za ním, podložil som mu nohu - Jirka už toho druhého držal pod krkom - periférne som pozoroval ako mu zdesený podáva mobil...ten môj sa za mnou ešte stihol otočiť no klopýtol o moju nohu a onedlho sa zvýjal na premočenom trávniku. "Daj sem ten mobil!" zvrieskol som...Nereagoval, bol ako oparený - videl som strach v jeho očiach - a potom si už naveľa nepamätám - viem len, že som zaboril rukou do niečoho mäkkého - všade bolo kopec krvi - bola teplá - a ten strach v jeho očiach - mláka v ktorej ležal sa zafarbila do červena....
