Bolo pol deviatej, keď ma Milan zobudil s tým, že vyráža so skupinkou jehotunajších kamarátov - parťákov turistov na jednodenný výlet do tirolských Álp.
"Nechávam ti tu kľúče, zariaď si veci, ktoré potrebuješ a podľamožností okolo šiestej večer buď pre istotu už doma."
Súhlasil som. Mal od bytu len jeden kľúč. Navyše jeden z dôvodov, prečo somsa nebránil myšlienke na pokojný deň - bez večerného pobytu niekde v jednej zmnožstva bratislavských krčmičiek bol fakt, že moja finančná situácia nebolaoveľa lepšia, od situácie jedného slávneho muža, predtým ako si uvedomil, žepeniaze ležia na ceste a stačí ich vlastne iba zodvihnúť. Už neviem, ktorý mužpovedal túto slávnu vetu. Viem len, že odvtedy čo sa mi to dostalo do uší, vždysa po potulkách svetom, pozerám dôkladne pod nohy. Ak však nepočítam párdrobákov, ktoré som v priebehu môjho doterajšieho pôsobenie v roli biednehočloveka obývajúceho planétu Zem, našiel pohodené niekde na chodníku /vystačiloby to sotva na tri fľaškové pivá, či škatulku cigariet/ tak som teda zďalekadvíhaním peňazí zo zeme nezbohatol. Nemôžem preto vonkoncom so slávnym výrokomnemenej slávneho, mne neznámeho muža súhlasiť. Vždy keď nájdem na zemi pohodenúdáku smiešnu dvojkorunu, pociťujem veľkú krivdu a tohoto slávneho muža, mneneznámeho pôvodu - častujem oplzlými nadávkami /mimochodom, je to vcelku pestráškála slov a slovíčok, ktoré som sa od útleho detstva naučil aspoň v duchuzaraďovať do môjho súkromného repertuáru/.
Príklad: Jebal ťa trojnohý prašivý pes dotvojho ľavého, skleneného oka!
Je to asi preto, že aj ja som len človek - hlúpy a obmedzený tvor, ktoréhonajväčšou nevýhodou je rozum. Výrok si vysvetľujem nesprávnym spôsobom.
Keď Milan odišiel na turistiku - dôkladne som si premyslel, čo budem robiť.Z predošlého večera zostalo v chladničke desať plechoviek piva Corgoň. Zkúpeľne som si zobral lavór a naplnil som ho studenou vodou. Milan má vmraziaku dostatočné množstvo ľadu - všetok som ho vysypal do lavóru astarostlivo som do neho umiestnil tých desať plechoviek piva. Na pár hodín tomuselo stačiť, napriek tomu, že vonku bolo okolo tridsiatky a slnko saneľútostne upieralo do novovystavaných obytných priestorov, ktorých súčasťousom bol aj ja - dočasný obyvateľ.
Do prehrávača som nahádzal Led Zepellin a pár Woodstockových sladkastýchodrhovačiek a lavór som umiestnil k rozkladajúcemu gauču tak, aby mi stačilonačiahnuť sa po pivo rukou. Ďiaľkové ovládanie, ktoré je povinnou súčasťoukaždého lepšieho prehrávača, som si do postele zobral tiež. Po pár songoch LedZepellinu, som sa zameral na výhradne Woodstockové vecičky, ako som užspomenul. Let s go to San Francisco od Edisona Lighthousa, Spicks And Specks odBee Gees, Veľký žltý taxík od Joniho Mitchella a podobne. Ruby Tuesday odsladkej Melanie je mojou slabosťou a preto som si ho pustil pár krát po sebe- napriek tomu, že bola nedeľa.
Jediná vec ma štvala v to idilické popoludnie - a to, že zhruba po každýchtroch pivách som musel svoje velebné miestečko na pár sekúnd opustiť -potreboval som ísť na záchod. Močenie do perín sa mi zdalo totiž prílišnehygienické, navyše netaktné, voči svojmu dobrému kamarátovi.
Keď som dopil posledné pivo z lavóra, obloha, ktorú som z posteľe pozornesledoval sa akoby mávnutím čarovného prútika nečakane rýchlo zamračila. Bolo tozrejme následkom poriadnej horúčavy - schylovalo sa k agresívnej letnejhrmavici. Vietor začal lomcovať s okenicou a na rímsu začali dopadať prvé, veľkéa ťažké dažďové kvapky. Bolo niečo pred piatou, ale tma bola ako v rohu. Aninepriazeň počasia ma neodradila od cesty na jeden "čapák" donajbližšej krčmy. Mal som ešte tak hodinu do Milanovho návratu.
Tých sto metrov čo delí bytovku od prvej "hospúdky", bohatostačilo na to, aby som do nitky premokol. Sebavedomo som sa vybral smerom kbarovému pultu, kde mi barman s unudeným výrazom na tvári načapoval Kozladesinu. "Nie je to bohviečo, ale lepšie ako žeravým drôtom do oka"pomyslel som si.
Sadol som si za prvý stôl a keď som sa pozorne rozhliadol okolo seba, zistilsom, že v krčme okrem mňa a barmana nie je živej duše. "Kam sa všetci tíľudia schovali pred búrkou?" vŕtalo mi v makovici.
Bol som tak v strede piva, keď sa dvere na krčme s hrmotom otvorili. Domiestnosti vtrhol výchor a ja som pocítil závan ťažkého, vlhkého vzduchu. Snámahou som pozoroval siluetu postavy smerujúcej rovno k miestu, kde som sedel.Nedokázal som identifikovať jej pohlavie. Bolo to vysoké niečo cez dva metre ana sebe to malo dlhý, čierny pršiplášť. Nevidel som tomu čudu do tváre, alenápadne mi to pripomínalu smrtku ako z nejakej zlej rozprávky. Kosák tosíce so sebou nemalo - ale to ešte vôbec nič nemuselo znamenať.
Moje dohady sa ukázali ako správne. To čudo si ku mne prisadlo a uprene sima premeralo od hlavy po päty. Napriek tomu, že v tvári tohto pre mňa dovtedyrozprávkového stvorenia som nič nevidel, iba akýsi prázdny priestor - cítil somten uprený pohľad nežiadúcej bytosti. Bolo mi treba čúrať, no nezmohol som sa nažiadny pohyb. Bál som sa toho.
"Zahráme si karty!" prehovorilo to.
"A o čo?" vedel som, že je to hlúpa otázka - no topiaci sa ajslamky chytá.
"Budeme hrať o tvoj život. Ak vyhráš budeš žiť, ak prehráš pôjdeš somnou!" zarehril sa smrták - mne do smiechu moc nebolo.
"Čo budeme hrať?" vykoktal som so seba s námahou.
"Budeme hrať poker."
Smrták položil na stôl krabičku kariet arozdal nám po dve z nich. Rozdal ich otočené ciframi nahor, stávka bolajasne určená - nedala sa zvýšiť ani znížiť. Schovávať karty preto nemalo vôbecžiadny význam.
Smrták dostal dve esá, ja päťku so šestkou.
"No sbohom, moje dni sú už zrátané." pomyslel som si.
Každý, lepší hráč pokru vie, že pri dvoch hráčoch znamenajú dve esá 85%šancu na víťazstvo, preto by sa mojim obavám nemohol čudovať. Na flop, ale prišlina moju obrovskú radosť karty v rôznych farbách, v hodnotách sedm, osem, deväť aja som mal postupku. Jediné čo ma mohlo dostať, bol full house alebo poker. Fullhouse pre neznalých znamená - tri a dve karty v rovnakých hodnotách. Smrtkapotrebovala z posledných dvoch kariet eso a niečo z čísel 7,8,9 - prípadne dvesedmičky, dve osmičky, alebo dve deviatky. Na poker - dve esá. Mojich 15% sazmenilo na niečo vyše 90%.
"No čo smrták, predsa len si na mňa ešte nedozrel!" s úľavou somzvolal, s neskrývanou škodoradosťou.
"Ešte sa neteš, hra sa neskončila!" odbil ma.
Smrták otočil na stôl osmičku a mne zabehol oslavný dúšok piva.
"Otočí ešte jednu a jeho prítomnosti sa už jakživ nezbavím." srdcemi bilo "ostošesť", alebo lepšie povedané "ostoosem".
Smrták siahol po poslednej karte a prevrátil ju na stôl. Môj dych sazastavil - srdcová osmička sa zabodla do môjho srdca.
Práve v momente, keď smrták učinil nado mnou rozhodujúci rozsudok, mizazvonil telefón.
"To bude Milan, stihol som si pomyslieť."
Milan to nebol - predsa len je to ten otrepaný a trapný koniec. Bol to lenbudík na mojom telefóne. Áno všetko to bol našťastie iba sen.
Rýchlo som sa osprchoval, obliekol a pobral sa do mojej novej práci, ktorúsom si v Bratislave našiel. Cestou do nej som sa tešil, že ešte budem môcťnapísať pár blogov o tom koľko mám rokov, či som single alebo zadaný - šťastný,alebo nešťastný.
