"Ty hovädo ožraté, prešvihli sme to."
"Prešvihli sme, čo?"
"No, čo asi? Teliatko božie - už sme mali vystúpiť!"
"Ja nechcem vystúpiť - ty si mohla!"
"Seriem na teba, zostaň si tu keď chceš!"
Vedel som, že to nemyslí vážne. Asi čakala, že ju budem prehovárať - bol som ticho...Ona tiež. Prešlo niekoľko sekúnd. Bolesť v spánkoch na mňa dorážala čoraz intenzívnejšie.
"Tak nejdeš?"
"Nejdem kam?" pocítil som veľmi silnú túžbu - poriadne ju nasrať. Na druhej strane - nechcel som aby ma tam nechala v takom stave sedieť samého.
Zahryzla si do jazyka a chytila ma za ruku.
"Tá suka vážne nie je tak blbá, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad." pomyslel som si a zatúžil som po jej objatí - po jej mŕtvolne páchnucom dychu, po jej zahnívajúcich zuboch a po jej snahe vziať si ma so sebou...
Bol som zmätený a k tomu som začínal triezvieť - cítil som sa prislabý na to aby sa mi podarilo vstať, zároveň však prisilný na to aby som tam ostal len tak sedieť...Postrehla to a pokúsila sa ma postaviť na nohy. Električka začala spomaľovať. Podarilo sa jej to až na tretí pokus - najvyšší čas. Prichádzali sme na konečnú stanicu.
Všetko sa postupne spomalilo - napokon zastalo s definitívnou platnosťou. Nejakým zázrakom sa jej podarilo dostať ma von.
Bola mi strašná zima a z rany nad okom sa mi pustila krv. Striedavo som strácal a nachádzal vedomie, až som sa napokon bezvládne zrútil na chodník.
Bim- Bam- Bim - Bam - Bim - Bam....Bim - Bam - Bim - Bam - Bim - Bam...Dokola sa mi prehrávala v mysli úvodná znelka High Hopes...
Už pri mne nebola - ležal som tam úplne sám a vedel som, že sa to blíži...Jej neprítomnosť pre mňa znamenala neodvratný začiatok konca. Dosiahla, čo chcela. Naložila si ma na lopatu a bolo jej jasné, že si poradím už aj bez jej pomoci. Ležal som na tom chodníku, niekoľko sekúnd, minút ??? Fakt neviem...
Žiadny tunel, žiadne svetlo a dokonca ani ten šedivý pán s bielou bradou a svätožiarou nad hlavou...
"Doneste mi ešte jednu desiatku!!"- chcel som vykríknuť no nešlo to...Bim - Bam -Bim - Bam - Bim -Bam...
