„Já chci pivo, dejte mne pivo!“
„Já chci pivo, dejte mne pivo!“
„Kámo, nemáš pivo?“
Začínalo mi dochádzať, že asi neležím vo svojej posteli a nedívam sa na strop vo svojej izbe. Mohlo mi to dôjsť hneď, moja izba je predsa omnoho väčšia. Chcel som sa rukami podoprieť o posteľ a nadvihnúť sa. Nešlo to. Prišiel som na to, že ruky nemôžem odlepiť od hrudného koša.
„Kámo, to snad nemyslíš vážne?“
„Přece na tebe mluvím.“
„Tak nemáš to pivo, kámo!?“
„Aha, takže ono tie výlevy sú pravdepodobne adresované mne.“ Pomyslel som si, pre istotu som však mlčal.
„Neboj se vole, mi jim to namdáme i za vás. Jsme přeci slované taky, nebo ne? Jsi to tak neber hochu, všechno bude dobrí, vždyť o nic nejde, je to jenom hokej.“
„Do šľaka prehrali sme s tou Kanadou, kto by to bol povedal? Prehrali sme a môžeme si zbaliť kufre.“ Rozpamätával som sa na včerajšok. Sedeli sme s Mojmírom v hospode na Žižkove a pozerali štvrťfinále neviem už koľkých to majstrovstiev sveta v hokeji. Isto to bolo prinajmenšom dvojciferné číslo. Hrajú sa každý rok, čo som blázon aby som to počítal?
Prehrali sme vo štvrťfinále, to nestačí ani na zemiak. Predstavoval som si tváre urazených a sklamaných fanúšikov Slovenského ľadového hokeja.
„Co nadeláš? Tak možná o rok.“ Mojmír v roli utešovateľa.
„Tak kámo, já nejsem vzduch do prdele!“
„Nemáš to pivo!?“
S námahou som sa posadil na posteľ aj bez pomoci rúk. Všimol som si, že na sebe mám natiahnutú kazajku. To bol dôvod, prečo som rukami nemohol hýbať.
„Chceš Plzeň, či ti postačí Gambrinus?“
S neskrývanou iróniou v hlase, som sa opýtal kolegu na izbe. Bol v kazajke ako ja, tak som si to mohol dovoliť.
Už som pochopil, že som na záchytnej stanici. Ako a prečo som sa tu ocitol som si nevedel odôvodniť. Z môjho pobytu v tomto nóbl hoteli som však upodozrieval slovenských hokejistov.
Spacifikovaný kolega na mňa civel s otvorenou hubou. Som sa mu nepozdával zrejme.
„Nevieš koľko je hodín, prosím ťa?“ opýtal som sa.
O desiatej som mal byť v práci totižto.
Nič. Žiadna odpoveď zo strany strapatého kolegu s veľkými čiernymi kruhmi pod očami.
Nohami som so seba odhrnul zvyšok periny a zoskočil som z postele. Pristúpil som ku dverám a zúfalo som zvolal.
„Halóó, je tu niekto?“ na dverách nebola kľuka a keby aj bola akoby som ju otvoril? Zubami?
„Prosím vás, ja potrebujem ísť do práce!“ kričal som. Nikto sa neozýval, tak som zo zúfalstva začal hlavou do tých poondiatych dverí búšiť. Rozosmial som tým svojho opuchnutého kolegu, ktorý aj zabudol, že má chuť na pivo.
O chvíľu sa dvere otvorili a vstúpil dnu zamestnanec. Zrejme hlavný zástavár.
„Co je? Co chceš?“
„Co tady řveš?.“
Vysvetlil som mu o čo ide.
„Ak nebudem do desiatej v práci, čaká ma prúser.“
„Na to si mnel hochu myslet včera.“
„Mi te vodsať nemúžem pustit dokud ti neklesne promile pod jednu celou.“
Nestihol som ani nič namietnuť, keď sa dvere s hrmotom zabuchli. Opuchnutý kolega sa na mne s chuťou bavil. Znovu som si ľahol do postele a rozmýšľal som nad výhovorkou, ktorú naservírujem môjmu momentálnemu chlebodarcovi.
Zhruba o hodinu sa dovalil hlavný zástavár, neboli bachár, ak vám to vyhovuje viac. Zmeral mi promile alkoholu v krvi.
„Nula celá osum, múžete jít.“ a vypustil ma von z klietky. Chcel som sa rozlúčiť s kolegom,
ale ten už spal. Bachár mi dal dolu kazajku a zaviedol ma do kancelárie, kde mi vystavil účet za môj pobyt v tomto ľúbeznom zariadení. Tritisícšestopäťdesiatšesť korún českých. Urobilo sa mi nevoľno. Podpísal som pár formalít a čakal som. Myslel som, že mi podajú oblečenie.
„To je všechno, múžete jít.“ Prekvapene som na neho pozrel a vzápätí som sa pozrel na skrvavené trenky, čo som mal na sebe.
„No a veci?“
„Žádné nemáte, takhle vás sem přivezli.“ Hovoril to takým tónom, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Chodiť po Prahe v skrvavených trenkách, myslel som si, že sa vážne rozrevem.
„Hele mladej, tady máš. Vem si tohle, nekdo to tady nechal.“
Oslovil ma mladý administratívny pracovník a do ruky mi podal dva kusy oblečenia.
Čierne rifle mi boli evidentne úzke v páse, navyše mi boli aj krátke. Vyzeral som v nich ako z reklamy na nevydarený vtip o trištvrťových nohaviciach. Situáciu čiastočne zachránil hnedý, dlhý, vlnený sveter, ktorý mi zakrýval oblasť medzinožia. Cez rifle, ktoré som ani náhodou nedokázal zapnúť, mi totiž trčali tie krvavé trenky.
Pekne som sa poďakoval a vybral sa domov na Žižkov. Nemal som ani fuka, tak som sa rozhodol, že budem jeden z mnohých Slovákov čiernych pasažierov a odhodlane som vykročil smerom k metru.
Nemusím vám pripomínať, ako zúfalo som vyzeral. Práve som prechádzal okolo skupinky bezďákov, postávajúcich pred vchodom do metra. Mechanicky som siahol do vrecka po pár drobných, ako som mal dovtedy vo zvyku. Nič som z neho nevydoloval a s ľútosťou som si uvedomil vlastnú situáciu. Myslím, že som to skôr ja kto potrebuje momentálne helfnúť a zastavil som sa pri nich.
„Chlapi nemáte cigu prosím vás?“
„Tady máš, vem si to, pujdu si koupit za chvíli noví.“
„Vyzeráš opravdu hodne špatne, nechceš se trochu napít.“ A podával mi do ruky Sandbergový Tesco sen.
„Prečo nie? Dám si pár glgov na vyrovnanie hladiny.“
Napil som sa a slušne poďakoval. V krabičke, ktorú mi podal boli tri cigarety. Jednu som si zapáli a chvíľu sa tam s nimi bavil. Vyzeral som medzi nimi úplne prirodzene, akoby som sa narodil pred vchodom do Tesca. Keď som dofajčil ešte raz som sa poďakoval a poprial kamarátom veľa štastia.
