Na trénerskej lavičke Torpeda Raskolnikovo som už sedel niekoľko rokov. Počas tohto obdobia som s týmom toho zažil priveľa na to, aby som to nechal iba tak odplávať, hrajúc rolu nestranného a nezainteresovaného pozorovateľa. Boli obdobia keď som na nej sedel s veľkou istotou a vzpriamene, ale aj také, keď ma to trmácalo zo strany na stranu a musel som sa jej držať zubami nechtami. Našli sa ľudia, ktorí ma ospevovali a nosili mi samé dary, ale aj takí, čo mi nenápadne podpiľovali nohy na mojej stoličke. Všetky moje doterajšie úspechy, by sa ale ani z tisíciny nevyrovnali prípadnému úspechu z toho pre mňa a môj tým tak dôležitého zápasu.
Po prebdenej noci som na druhý deň v šatni, pár minút pred zápasom rozdával svojim zverencom posledné taktické pokyny. V týme som mal jedenásť Rodionov Romanovičov Raskolnikovov (RRR), pričom každý bol však lepší v inej činnosti. Spájala ich jedna spoločná vec, za ktorú boli do jedného ochotní položiť život. Na zápas nastupovali so vztýčenou hlavou, pevne zvierajúc v ruke porisko sekery. Nikdy v živote som nebol viac hrdý na môj tým, ako pred úvodným hvizdom zápasu.
Stál proti nám najskúsenejší a najsilnejší súper akého si len dokážete predstaviť. V bráne vyše 150 kilový HamHam Mc Donald natriasal svoje sadlo a zo zúrivým výrazom na tvári odháňal od seba roj dotieravých múch. Pred ním štvorčlenná obrana v poradí zľava – Johny Rozparovač, Žaneta Ľahká, Jurij Kalašnikov a Thomas Exekutor. „Cez nich sa prebiť bude nemožné.“ myslel som si zazerajúc po nich s vypúlenými očami. Záloha v zložení: Sim Ir Ken, Milodar Slobodanovič, Áďo Antisemitník, Jonáš Jurošík. Po chrbte mi naskakovali zimomriavky jedna za druhou. Neupokojil ma ani nebojácny výraz na tvárach mojich RRR. No a útok? Strach pomyslieť. La Pacone a Jozef Kúpsiodpustok si priateľsky podali ruku a bozkali sa na čelo. Kolená sa mi triasli ako malému chlapcovi. Tento zápas sa ani pri tom najlepšom scenári nemohol skončiť remízou, tobôž nie našim víťazstvom. Napriek tomu som v kútiku duše veril v zázrak. Zázrak sa však nekonal a mojich RRR odnášali z ihriska na nosítkach jedného po druhom. Rozhodca musel zápas ukončiť už po necelých dvadsiatich minútach, pretože za Raskolnikovo už nemal kto hrať. Bola to strašne zdrvujúca a ponižujúca porážka a pocit, ktorý ma ovládol po jej konci bol neopísateľný. Odchádzal som so sklonenou hlavou a slzami v očiach do šatne. Bola to jednoducho realita. Po tom zápase som dal sľub sám sebe, že už nikdy viac sa proti nej nepokúsim bojovať. Sklamanie z neúspechu je totiž priveľké na to, aby som ho dokázal znášať opakovane.
